Tohtoročná šlapanica mala s minuloročnou niečo spoločné. Jednak to, že to boli tiež Tatry, ale vloni Nízke, a jednak to, že nás bolo vtedy aj terazky „iba“ tri kusy zanietených pokopcochšlapov. Všetci tí, ktorým zranenia, či neodkladné povinnosti zabránili zúčastniť sa tohtoročnej akcie „SBŠUAP – VT 2011 (viď nadpis)“ môžu úprimne ľutovať, že prepásli jedinečnú možnosť vychutnať si Tatry plné tri dni v ich najkrajšej a najneodolateľnejšej podobe, akú majú iba zopár dní v roku. Okrem toho, že bolo úžasné počasie, bolo to aj dosť náročné na fyzičku, lebo však čo sa dá očakávať od plánovača typu Matuškovič, čo si už ráčil opáčiť vyše päť a poltisícové výšiny (Obrus, či Elbrus? Tak nejak).
Všetko to začalo v stredu 14.9., keď o trištvrte na päť prišiel pre Bufona do karlovky Štefson. Tesne predtým, ako mu pod balkónom zatrúbil, mu volal Solari, že v Petrške na obchvate je zápcha smerom na mekku Bílích Andelov, že nech ideme pre Matuchalka radšej cez Babu. Tak aj bolo, a o šiestej popoludní už sme sedeli kompletne všetci traja v Tojáškovom služobnom približovadle a ťahali sme smerom na pôsobislo zelenožltých Šošonov. Cesta ubiehala bez komplikácií, v okolí Mesta módy sme mali tú česť vidieť hneď dve dúhy naraz, čo bol fest pekný pohľad. V Martine sme sa navečerovali a prenocovať sme sa rozhodli pre pokročilý čas už v liptovskej obci Uhorská Ves (náš pracovný názov „Uhříněves“) na priváte, kde býval kedysi Medikament Pilula s rodinkou, keď tam boli aj so svekrušou na dovolenke. Domáci sa na Pištu rozpamätali, mali volno, tak nám teta domáca promptne postlala postele a ujo domáci (volal sa že Luboš) nás ponúkol pivsonom a nejakými historkami z minulosti. Zjavne sa potešil, že má okrem svojej spolubývajúcej aj inú spoločnosť. Po prvých dúškoch z Bufonovej barackovice a ujovho oroseného sme umyli zubce a šli do čistých perín na ucho za 10 evri na osobu. Vo štvrtok ráno, hoci bol sviatok, bol miestny obchodík otvorený, čoho okamžite využil Lišiak, aby tam vyštartoval, lebo nemal nakúpený proviant na akciu. Vrátil sa aj s tovarom, potrebným na výrobu praženičky na raňajky. Pištík však dostal chuť na trojkombinačnú kávičku zo sáčku, tak tam, nič netušiac, vyrazil tiež. Vrátil sa však bez kávičky a riadne napajedený. Vraj mu teta predavačka dosť ponižujúcim spôsobom oznámila, že taký tovar nemá. Doslova mu vraj odpovedala: „No nemáme!“. Dumali sme dumali, čo mohlo viesť tetu predavačku k tak dehonestujúcemu postoju voči nášmu priateľovi s operovanými oboma kolienkami. Dôvod sme sa dozvedeli neskôr. Po spapkaní vynikajúcej pochúťky z vajec aj s ingredienciami (masielko, paradajky,....) sme sa vydali smer hotel Slovan v Tatranskej Lomnici. Tam nám totiž jedna Štefova známa lekvárnička vybavila parkplac pre auto zadara. Odparkovali sme teda fáro pred hotel, na oblohe totálne azúro, obuli si turistické kopačky, nasadili kraťásky, obliekli plnú poľnú a turistická časť akcie „SBŠUAP – VT 2011“ sa práve začala.
Z Tatranskej Lomnice sme si to teda začali štrádovať smer
Chata pri Zelenom plese, ktorá stojí v nádhernom prostredí doliny Zeleného plesa vo výške 1551 m.n.m. pri smaragdovom Zelenom plese. V minulosti (tzv. "Brnčalova chata") niesla meno podľa Alberta Brnčalu, predsedu Slovenského horolezeckého zväzu, ktorý tragicky zahynul pod Jastrabím sedlom v Malej Zmrzlej doline. Od chaty je výborný výhľad na juhu na najvyššiu stenu vo Vysokých Tatrách - severná stena Malého Kežmarského štítu vysoká 900 m. V závere doliny Pyšný štít (2 621 m n.m.), Baranie rohy (2 526 m n.m.), Čierny štít (2 429 m n.m.), Kolový štít (2 418 m n.m.). Nad Zeleným plesom sa týči do 600 metrovej výšky juho-východná stena Jastrabej veže (2 137 m n.m.).
Počas cesty prišla Bubovi prvá MMS od spolubývajúcej, kde mu posiela obrázok časti strechy prístreška v Studienke nanovo pokrytej plechovými škridlami od firmy Blachotrapez. Ten názov sa Tojáškovi tak zapáčil, že ho spomínal v rôznych obmenách (Brachotrapez, Brachotraper, Blachotrapézový sval) počas celej akcie. Na ceste sme stretli jednu milú tetu v strednom veku (šak aká osemnástka by s nami strácala reč, no né? Ale mohla by, šak o nič nejde), ktorú sme čímsi zjavne zaujali (asi vypracované postavy) a začala sa vypytovať, že kam spejeme. A my, že na Terišku. Bolo jej to asi divné, ale nepovedala nič, iba nám obdivne zaželala hodne zdaru. Po klasickom občerstvení a zhotovení fotografických materiálov (foťáky mali Janec a Štefson), sme sa vybrali smer
Svišťovka. Veľká Svišťovka (2 037 m.n.m) je trávnato-sutinová kopa v severovýchodnom hrebeni Malého Kežmarského štítu. Pod vrcholom sa nachádza Sedlo pod Svišťovkou, kadiaľ prechádza turistický chodník Tatranská magistrála. Klasická tatransko-turistická pasáž sprevádzaná družnou debatou prítomných spojená s fotodokumentovaním videného. Ďalšou našou zastávkou je
Skalnaté pleso (1 751 m.n.m) pôvodne nazývané Lomnické pleso nachádzajúce sa v Skalnatej doline pod južnými zrázmi Lomnického štítu. Odtiaľ chvíľu hľadáme správny smer, ale napokon máme značku potrebnej farby pri stanici lanovky a fičíme spokojne ďalej podľa plánu. Naraz Buba zastaví nejaká osoba, že vás som už dnes videla. Bola to tá teta, čo sme ju zaujali vyšportovanými postavami. A ona, že jej bolo divné, že ideme ta Terišku takým divným smerom, že ona sa v Tatrách vyzná, ale v tomto momente uverila, a vyrástli sme v jej očiach ešte viac, ako Grécko v očiach Slovákov. Uvedomila si zrejme, akú štreku sme si na seba vymysleli s toľkou bagážou. Ale bolo to od nej milé. Ešte na Skalnáči Držon zisťuje, že na jeho ajfóne nem signáluš, tak mu Veťo vytáča na svojom outú jeho životnú súpútničku (a potom, že podľa rytmického zákona v slovenčine neexistujú dve dlhé slabiky za sebou - trt makový a dva orechy), tetu Dadku. Dadka sa pekne predstaví a Bufon že: „Dobrý deň, tu je správca Tatranského národného parku. Máme tu sťažnosť na jedného návštevníka menom Štefan Drgoň. Vraj hádže kamene po kamzíkoch a svišťom ukazuje zdvihnutý prostredník“. Nenapadlo ho, že pri jeho počiatočných slovách mohol tetu jemne vystrašiť, že sa jej láske niečo stalo, ale napokon sa ukludnila a uvoľnene, so spadnutým šutrom zo srdca, poklábosila so svojim spolubývajúcim. Teta D., nochajnmal sory. Ďalším priebežným cieľom našej dnešnej túry je
Zamkovského chata (1 475 m.n.m). Je to útulná, vysokohorská chata pod hornou hranicou lesa v dolnej časti Malej Studenej doliny. Chatu postavil v rokoch 1942-1943 známy horský vodca a horolezec Štefan Drgi Zamkovský (1908-1961) s manželkou Ludmilou Dadou, dovtedy nájomca na Téryho chate. V období 2.svetovej vojny poskytla Zamkovského chata a jej okolie úkryt prenasledovaným politickým utečencom, partizánom a židovským rodinám. Po znárodnení chaty komunistickým režimom bol Štefan Zamkovský úradnou mocou poverený správou Bilíkovej chaty. O niekoľko týždňov ho označili za bývalého kapitalistu, pozbavili miesta a vykázali z Tatier. V roku 1952 odchádza Š. Zamkovský s rodinou do Banskej Štiavnice, kde 15. mája 1961 zomrel. Členovia Horskej služby mu udelili "in memoriam" strieborný odznak vodcu I. triedy Horskej služby. V roku 1992 bola chata v rámci reštitúcie vrátená potomkom Štefana Zamkovského. Od roku 1996 spravuje chatu Jana Kalinčíková. Tu prebieha posledné občerstvenie pred záverečným výstupom toho dňa – výšľapom na Téryho chatu. Veťo zaznamenáva druhú MMS s takmer dokončeným Blachotrapezom na prístrešku v Hasprunke. Takmer, lebo si chlapci majstri (inak fakt šikovní) zle vymerali plochu a jeden pruh plechu im chýbal - Blachotrapas. Zaznamenali sme zároveň aj prvý pokus o odrb, keď nás v chate prehovárala jedna šarmantná cica zamestnankyňa, aby sme u nich zostali na večeru a noc, lebo vraj na Terinke varia iba do 19:00 hod., čo nemáme šancu stihnúť. No nám to nenarušilo plán, cica-necica, a neochvejne sme sa vydali smer Teriška. Na tejto chate je zradné to, že ju človek vidí už zo začiatku Malej Studenej doliny a zdá sa mu teda dosť blízko. No závečný stupák k chate oberie každého (nás a hlavne Štefsona nevynímajúc), o posledné zvyšky síl. Už za mierneho šera sme šťastní, v poradí svieži Lišiak, unavený Bufon, a zničený Tojáš, stáli pod oknami vytúženej
Téryho chaty (2 015 m.n.m) Tá je najvyššie položená celoročne otvorená chata vo Vysokých Tatrách v horskej časti Malej Studenej doliny pri Piatich Spišských plesách. Chatu postavili roku 1899 podľa projektu spišskosobotského architekta Gedeona Majunkeho. Prešla viacerými stavebnými úpravami, naposledy v r. 1983. Od začiatku nesie meno banskoštiavnického „lekára chudobných" Edmunda Téryho (1856-1917), ktorý sa zaslúžil o rozvoj tatranskej turistiky a z okolitých štítov prvý vystúpil r. 1876 na Prostredný hrot a r. 1877 na Pyšný štít. Roku 1944 spravovali chatu slovenskí vysokoškoláci - horolezci, ktorí tu ukrývali poľských odbojárov i ruských utečencov zo zajateckých táborov, ktorých potom dopravovali do povstaleckých oblastí Nízkych Tatier. Vnútri nám vľúdny ujo správca oznámil, že už nie sú voľné pelechy, ale že nás za 12 evri aj s raňajkami nechá prespať v reštike na zemi. Že jaký busines? Tak sme dali večeru, né že né, ako tvrdili na Zamke, a nedočkavo sme čakali na desiatu hodinu, aby reštiku premenili na nocľaháreň. Keď sa tak stalo, umyli sme zubce v studenej vode, Veterán aj „voňavé“ chodidlá, položili sme svoje ubolené kosti na karimatky, prikryli sa spacákmi a snažili sa zaspať. Bubovi sa to však veľmo nedarilo, lebo zem na Terinke je aj cez karibabku dosť tvrdá. Blachotrapez.
Prvý raz v živote sa Bubson zobudil (a asi aj chlapci) ráno na Téryho chate, aj keď slovko zobudil je trocha nadnesené, nakoľko toho spánku u neho bolo o kúsok viac, ako gólov v sieti Arménov počas nášho posledného kvalifikačného zápasu s nimi vo futbale. Tvrdej podlahy a chrapotu navôkol (okrem nás tam spalo ďalších asi 5 ludí, z toho 2 Poliaci, ktorých sme priebežne stretávali až do soboty večera) si užil až-až, takže sa celkom tešil na ranný čajík. Ako sme sa tak občerstvovali na rôznych chatách, zhodli sme sa, že polievočky, parené buchty a čajíčky vedia všade tuzexovo. Terinka nebola výnimkou, a tak sme sa po raňajočkách znovu naodeli do plecniakov a tešili sa na najnáročnejšie úseky našej trasy opäť za krásneho slnečného počasia bez mrakov. Od chaty okolo Veľkého Spišského plesa si to štrikujeme v kraťasoch pozorujúc kamzíky dole na dno doliny. Už predtým, než sme zazreli tých skutočných, nás Štefo presviedčal, že vidí kamzíky, no napokon vysvitlo, že to boli trsy trávy (ktoré sa mu asi zdali po požití práškovej trávy, ktorú asi nosil pod pseudonymom „Ibalgin“). Odtiaľ ideme strmými serpentínami hore v úbočí Pfinnovej kopy, ktorú obchádzame vpravo a vstupujeme do kotliny pod Sedielkom. Odtiaľ pokračujeme po serpentínach v sutinovisku strmo hore. Po serpentínach vstupujeme do skalného úseku smer
Priečne sedlo (2 352m.n.m). Výstup až do sedla uľahčujú reťaze, ktoré nám pripomínali výstup na Ostrý Roháč. Tých reťazí je tam neúrekom a šmyknutie a pád z nich nik neodporúča (možno 9 patológov z desiatich by to odporučilo). Po zdolaní sedla asi do minúty Veťovi padá z ruksaku igelitka s teniskami, ktoré mal pripásané zvonku popruhom. Keby sa to stalo pred minútou, tak je na túre už bez prezúvok. Ako sa tak rozhliadame po prekonaní sedla, zbadali sme oproti do kopca šliapať postavičku. Hovoríme si, že čo je to za čudáka, veď tam je jednosmerka. Tie reťaze zdolať zhora dole by sa odhodlal hádam iba Samo Vražda. Z postavičky sa vykľul Poliak samotár, na zvončeku doma vo Wrocławi má určite vygravírovaný štítok s nápisom „Samujeł Wrožda – turysta naružiwy“, ktorý na zdesené naše pohľady odvetil s kľudom Poliaka niečo ako: „Veď teraz ešte nebude veľa ľudí“. Blachotraper. A spokojne si to mašíroval ďalej v protismere. Tak sme mu v duchu popriali šťastia a zo sedla pokračujeme krátkymi ale strmými zákrutami v sutinovisku nadol pod južnú stenu Širokej veže, ktorú traverzujeme a mierne zostupujeme
Streleckými poľami pod južné úbočie Veľkého Javorového štítu. Na Streleckých poliach sme z menších kameňov vyskladali číslo 38 na počesť a pamiatku Palimu Demitrovi. Po krátkej zastávke pokračujeme v ťažení smer
Zbojnícka chata (1 960 m.n.n). Tá je celoročne otvorená a je situovaná v hornej časti Veľkej Studenej doliny, ukrytá za Zbojníckym chrbtom. Uhorský lesný erár tu v r. 1907 postavil poľovnícku chatku a po menších úpravách ju v r.1910 odovzdal turistickej verejnosti. Prístavbou z r. 1924 vznikla terajšia obhospodarovaná chata, ktorá bola v r. 1984 až 1986 rekonštruovaná. Po požiari v roku 1999 bola znovu obnovená. Jej názov pripomína pytliacku minulosť doliny. Ako si tak sedkáme vonku a občerstvujeme sa, naraz Bubo zbadá úžasný úkaz. K chate sa blíži teta v zrelom veku. Poviete si, čo môže byť také zaujímavé na tete okolo päťdesiatky? Toto však bola úplne iná teta ako jej väčšina rovesníčok. Bolo to totiž zrejmé už na prvý pohľad, že je iná. A chcete vedieť, čím bola iná? No predsa jednofarebnosťou svojej odedze. Na tej dáme bolo takmer všetko krásne tyrkysové. Mala tyrkysové ponožky, tyrkysové nohavice, tyrkysové tričko, tyrkysový klobúk, tyrkysové okuliare v tvare srdiečok, tyrkysový náhrdelník, tyrkysové nechty a keď si dala dole klobúk, tak bolo možno vidieť aj na tyrkysovo nafarbené vlasy. Na chrbte mala ruksačik síce netyrkysový, ale visel jej na ňom sivý plyšový svištík s akousi tyrkysovou stuhou. Stavil by som sa aj o gastráč, že mala aj tyrkysové trencle. No pohľad na tetu (bola to Polka, snáď nie manželka Samujeła W.) ako pre bohov. Dosť bolo roztopaše, trebalo zdvihnúť rite a pokračovať ďalej. Ako si to šinieme smer sedlo Prielom, tak sa Veťovi na jednom úseku zdá, že vo vzdialenosti cca. 50 metry vidí živého tvora veľkého ako menší jazvečík. Ukáže ho chlapcom, a oni, že svišť. Bol to dobre vykrmený jedinec, ktorý zjavne vie, aké dôležité je naškrečkovať sa na zimu. Blachotrapez.
Sedlo Prielom (2 290 m). Je to charakteristická štrbina medzi Východnou Vysokou a Vežou nad Prielomom. Predstavuje dôležitý priechod medzi Veľkou Studenou dolinou a Litvorovou dolinou. Keďže sme smerom k Prielomu stretli dosť ľudí, tak Bufča napadlo, že to nebude jednosmerka, a teda to nebude taký „brutus“ ako Priečne sedlo. A tak aj bolo, zopár reťazí, nejaké stupačky a už ho máme z krku. Ako tak postávame ešte s plnou poľnou na hrboch, naraz Bubovi nejaký típek hovorí: „Pekný výkon“. A on že čo ako? A típek že: „V takom veku?“ A on že, však má šediny schované pod šatkou, tak ako vie, že je v rokoch. A típek že to je poznať aj v tvári a tak. Tak típkovi len povedal, že má skvelých mladých a hbitých parťákov, ktorí ho ťahajú a s nimi je odhodlaný zdolať čokoľvek. No kecy, jak Milouš Jakeš na XX. zjazde ÚV KSČ. Ale padlo mu to, starečkovi, dobre. Ledva sme sa aj s Tojášom vydýchali po zdolaní druhého sedla v rámci jedného dňa, a už na nás doliehal Exgroupamák s návrhom, aby sme vyliezli bez ruksakov na Východnú Vysokú, že tam bude supiš výhľad a šak, že keď už sme tu, a motúzy a motúzy. Pilula rezolútne odmietol, odvolávajúc sa na svoje „bolavé kolienka“, a Bufo tiež nebol skalopevne presvedčený, že musí vyliezť na všetko naokolo, len aby dovidel až do ameriky. Naveľa sa Jančimu podarilo presvedčiť ho, a tak sa vedno vydali bez chrbtových vakov na polhodinovú túru na
Východnú Vysokú (2 428 m.n.m). Je to významný vyhliadkový štít v Poľskom hrebeni (súčasť hlavného hrebeňa Vysokých Tatier). Vrchol má pyramídový tvar. Z vrcholu štítu je prekrásny výhľad na celé Tatry, do Veľkej Studenej doliny, Velickej doliny, i na okolité štíty (Gerlachovský, Litvorový, Vysoká, Bradavica, Belianske Tatry a iné). Unavený Sanofík osirel teda na hrebeni a náhoda mu dopriala celkom príjemnú podívanú. V jeho tesnej blízkosti sa totiž chystala výstuž nestáleho chodníkového podložia drevenými kolmi, ktoré zrovna privážala helikoptéra. Tá sa tam stihla otočiť asi šesť krát, kým Bubo s Lišiakom vybehli a zbehli z Východnej Vysokej. Blachotrapez. No hore nádhera, výhľad až za obzor, a Veťo nebanoval, že ho Pezinčan takto lišiacky vyvetral. Z vrcholu sme videli na dve nehnuteľnosti, na Zbojníčku aj na Sliezsky dom. Bufčo mal nové paličky z trhu v Novem Targu, tak s nimi štrikoval a odľahčoval kolienka počas celej akcie, jedna radosť. Napokon paličky sme mali všetci traja, ale len Bubo fungl nové. No a na spiatočnej ceste z kopečka koho nevidíme? No predsa tetu tyrkysovú. Tak sme ju nazvali „Turbobabka“, lebo lietala svižne po kopcoch ako papier v prievane. Mali sme perfektný medzičas a tak sme po krátkej pauze vyrazili smer cieľ piatočnej etapy – Sliezsky dom. Cesta nebola náročná, bolo to skôr tiahle a dlhé spočiatku ostrejšie, potom jemné klesanie. Po ceste sme zazreli po ľavej strane vysoko v stene dvoch horolezcov. Fakt, že rešpekt. Po dlhšom a nenáročnom šlapaníčku prichádzame konečne na
Sliezsky dom (1 670 m.n.m). Horský hotel na prahu Velickej doliny, na brehu Velického plesa. Prvá kamenná chatka stála na východnom brehu Velického plesa už v roku 1871, o tri roky neskôr ju zničila snehová lavína. V roku 1878 postavili juhovýchodne od plesa malú drevenú útulňu, ktorá slúžila ako nocľaháreň pre nosičov a horských vodcov. V roku 1894 Uhorský karpatský spolok postavil na západnom brehu prízemnú drevenú budovu - prvý Sliezsky dom. Chata bola v priebehu rokov rozširovaná a modernizovaná. V roku 1962 chata vyhorela do tla. V roku 1965 začala nová výstavba Sliezskeho domu - "Paláca pod Gerlachom". Nový hotel bol uvedený do prevádzky v roku 1968. V roku 1995 navštívil Sliezsky dom pápež Ján Pavol II, ktorý pri svojej návšteve vysvätil drevený kríž, osadený na jeho počesť nad Sliezskym domom. Najvyššie položený horský hotel na Slovensku, Sliezsky dom, je unikátny najmä svojou polohou, ktorá umožňuje výstup priamo na najvyšší vrchol Slovenska, Gerlachovský štít. v rokoch 2009 a 2010 prešiel hotel celkovou rekonštrukciou a od januára 2011 ponúka opätovne celoročne služby svojim zákazníkom. Tu sme plánovali prespať, a tak sa najbližšou cestou hrabeme k recepcii, vo vidine teplej sprchy. Na recepcii fronta jak na kubánske pomaranče za socíku. Nejaký ujo objednáva pre svoju cicu masáž, teta oblečená len v osuške sa dožaduje vstupu do džakúzi (keby sa podvolila tam ísť s nami, tak jej naprdíme také džakúzi bubliny, až by jej vymasírovalo aj kostnú dreň). Na recepcii je príjemne teplo a po piatich minútach nám konečne venuje pozornosť teta recepčná. Bol tam aj ujo, ale na tetu si človek verí viac. Bubo na ňu :“ Sme traja totálne vyčerpaní turisti, potrebujeme u vás nocľah“. A ona drzo:“ Sme jeden totálne preplnený hotel, a nemáme voľnú ani posteľ“. Tak on skúša ďalej: “Stačí nám lyžiareň, alebo trafostanica“. A ona sa zase nedá: „V lyžiarni sú bicykle a trafostanica? – no neviem“. Lišiak zatiaľ zistil, že v lyžiarni sú bicykle neprireťazované, že by sme si ich mohli, až bude najhoršie požičať, a nechať dole v Polianke. A to nás niekto už na Zbojníčke varoval, že na Sliezskom dome je plno a turistickú ubytovňu nechcú dávať k dispozícii. Tak sa pýtame na tú ubytovňu a ona, že je tiež full. Blachotrapez. No nedalo nám to, však hotel veľký jak predvolebné sľuby, nohy nás boli ochotné podržať už len v polohe ležmo. A zrazu teta hutorí, že tam chodí taký mikrobusík, čo zváža ludí do Polianky, ale že nevie, či ešte chodí, že na šoféra nemá číslo, a že naň ešte čaká ďalších sto ludí, a podobné oznamy jak z hororu od Fredyho Hičkoka. Tak sme si povedali, že sa napapkáme v miestnej samoobslužnej reštike a potom, s plnými bruškami niečo vymyslíme. Tak aj bolo, dali sme dobrú hovedziu polievočku a kurací gordón s hranolkami + nejaké pivečko, či kofolka a Buba naraz napadlo. Reku rozbijeme im tam telku, alebo radšej krígel, to by bola menšia škoda, oni na nás zavolajú príslušníkov, tí nás odvezú na výsluch, a sme dole v Polianke. Na recepcii sa ešte pýta típka, čo tam mal službu s neodbytnou tetou, že či na nás, ak sa nám nepodarí slušne sa odhomošiť do Polianky, nezavolá policajtov, že ich urážame za to, že nemajú volno. A on so smiechom, že kľudne, že by bol sám zvedavý, či by prišli, lebo dole je na príjazdovej cestičke zákaz vjazdu. Aspoň sme tam hodili pekne posediačky klobásy do porcelánu. Naraz na nás s Pezinčanom kričí Medikament, že nech ideme von, že tam je partia, čo čaká na mikrobus. A vonku naozaj, šesť turistov plus my traja je 9 kusov, čo je ešte o jeden menej, ako je údajne kapacita busíku. Tak sme s nimi hodili reč, že odkial sú a tak. A oni že časť z Kútov, a časť z Holíča. Medzitým nasadáme do približovadla (za 5 evri), kde sme sa krásne zmestili aj so sprievodcom skupinky, čo práve čerstvo doburácala pravdepodobne z Gerlachu. Bufon už za jazdy hovorí, že má ženu z Holíča. A oni, že ako sa volá. A on, že Lašáková. A jeden z nich, že je bývalý spolužiak Bibiány Lašákovej. A Bubo, že to je jeho švagrovka. Ale že švager sa nevydaril. A oni, že je pepík, ale dcérka je šikovná tanečnica. A Bubo, že cérečka je šikovná na všetko, šak je to jeho neter, kua. Po dosť dlhom kodrcaní sa, konečne vystupujeme v Tatranskej Polianke s cieľom nájsť čo najskôr ubytko. Lúčime sa so Záhorím. Šofér busíku nás posiela do hotela Tivoli, ale upozorňuje, že patrí k tým mastnejším. Tam sa dozvedáme, že majú plno, že chvílu pred nami ubytovali nejakých Poliakov, čo hladali ubytko dve hodiny. Ale že je tam ubytovaný aj akýsi pár, čo nemá zaplatené na túto noc, že plánovali len minulú, ale, že si to asi predľžia. Ale neni to isté, páru nikde, ale veci na cimre majú. Tak si teta vypýtala Bubov mobil, že ak párik odíde, tak nám dá vedieť. Trocha predbehnem, no nedala. Blachotrapez. Ale nám aspoň zistila, že podľa starého fárplánu ide šalina na Lomnicu za trištvrte hodiny. Tam sme chceli ísť pre auto, ak by sme nezohnali nocľah v Polianke. Tak ideme na stanicu elektičky, kde teta výpravkyňa práve natierala drevené dvere na akomsi sklade vedľa čakárne. Kukáme a čo nevidíme, na lavičke pred čakárňou Poliaci z Terinky. Zdôverili sme sa tete výpravcovej s naším problémom a odišla ho riešiť do kancla. Štefo jej zatial ponatieral kus tých dverí. Vrátila sa, že nevie ako pomôcť. Ale obďaleč že je nejaká zotavovňa, kde v krajnom prípade prenocujú aj turistov. Janec, čo mal najviac síl, sa tam zbehol už prezutý do prackáčov prezvedieť, ale prišiel so sklopenými ušami. Vtom tetu ešte napadlo, že v blízkom treťom z piatich fungl nových činžiakoch asi o troch poschodiach nejaký pán prenajíma byt, ale že nevie, ako sa volá, ale že tam zájde s nami, a keď uvidí meno na zvončeku, tak si spomenie. A my že nemusí ísť, nech si natiera, že my si to vybavíme sami. Dojdeme k domčeku a čítame mená zo zvončekov: Jašík, Maslen, Žúbor, Stieranka, Fekete, jeden zvonček bez mena, Makúch, Šarkézy. So Štefom sme sa zhodli na Stierankovi, Janec tvrdil, že to bude Maslen. Tak zvoníme na Stierankovi, nič, na Maslenovi, nič, na zvončeku bez mena. A tu sa ozve hlas: „Prosím?“. A Lišiak: „Dobrý deň, na stanici sme sa dozvedeli, že tu nejaký pán prenajíma byt, neviete ako sa volá?“ Odpoveď: „Ja som v tom byte ako podnájomník, ešte niečo?“ Nie ďakujeme, spoza ledabolo zatiahnutých žalúzií prenajímaného bytu vidíme, ako nám niekto srdečne máva. Blachotrapas. Naraz Pišta hovorí: „Kua chlapi, šak ja mám v ajfóne internet. Zistím číslo na hotel Slovan, kde máme auto, že či tam nemajú volnú izbu.“ A je rozhodnuté, vďaka poslednej volnej izbe v Slovane (za 40 evri na hlavu s frištukom) kupujeme lístky na šalinu smer Tatranský Lomcuješ. Vynovená elina v nás opäť vyvolala predstavu čo naskoršej sprchy a novo prestretých perín. A tak sa už za úplnej tmy vezieme smer Tatranská Polianka - Starý Smokovec – Poprad. Ano, čítate dobre, na zastávke „Pod lesom“ sme si uvedomili, že sme mali v Smokovci prestúpiť na elinu do Lomnice, lebo naša ide do Popradu. Nejaká teta na vedľajšej prični si všimla, akí sme vychaosení a povedala, že keď na najbližšej stanici vystúpime, tak za 10 minút nám pôjde vláčik späť do Smokovca. A tak na stanici „Nová Lesná“ padáme z vozu aj s hromadou tínedžerov, ktorí boli asi po škole, a nechápeme, akí sme keketi. Však vieme, že nie všetky eliny chodia priamo do Lomnice, a bla, bla. Ale čo už, pofotíme sa na pamiatku v totálnej tme pri domčeku s mrežami a nápisom „Nová Lesná“, veď aspoň budú haluzné spomienky. Konečne prichádza z opačného smeru vytúžená súprava a na čele má napísané „Štrbské Pleso“. Nasadáme, a Bufon, „znalec“ Tatier nepochopitelne zahlási, že fajn, už netreba prestupovať, že mierime rovno do Lomnice. Valuška žeditel hádže viditeľné nechápačky a prvý raz javí známky nasratosti (oprávnene). Schytí ho pod pazuchu a na mapke v eline mu ukazuje, ako strašne sa mýli. Svoj omyl pokorne priznáva a tíško si sadá na vytapicírované sedadlo vyfešákovanej tatranskej električky. Bubotrapas. V Smokovci vystupujeme a čo nevidíme, na glajzi poslušne čaká súprava smer Lomnica. V nej by sme aj tak sedeli, keby sme sa nepreviezli smerom na ten Poprad. Sadáme si k miestnemu típkovi, čo nás informuje, že je to posledný dnešný koľajový spoj do Lomnice, že máme šťastie. Začne s nami prudko konverzovať, aj keď mu nie až tak celkom rozumieť, nakoľko mal už v sebe nejaký ten poldeciak a asi aj pivson. Konečne sa ocitáme na recepcii hotela Slovan, keď sme predtým nejaké veci (hlavne pohorky, paličky a ponožky) nechali v aute. Vľúdna teta na recepcii nám vydáva kľúče od Pištom cez telefón objednanej izby č.328, a my sa konečne ocitáme v posteľovom raji na treťom poschodí. Keďže sme najedení zo Sliezskeho, tak ideme len na kus reči do baru. Tam si dáme od švárnej čašníčky tatranský čaj 52% a piveso. Tých čajov sme v družnej debate, ako keby sme sa roky nevideli, obrátili po tri kusy a pivá po dva. Bufčovi sa už po druhom čaji začal robiť drobný uzlík na jazyku, ale chlapci naliehali na čísle tri. Tak do seba kopol aj tretí čaj s tým, že šak sa oňho, až bude najhoršie, postarajú. Dopadlo to výborne, na izbe sme dali ešte bufet z vlastných zásob, že jaký uherák s chlebíkom a čojáviemseštečím? Pilula nás nakŕmil, ako starostlivá indiánska babička. Nasledovali prepotrebné sprchy a hajde na kute. Blážotrapez.
V sobotu ráno sa nebíčko z hotelového okna zdalo trocha zamračené, ale na dážď to našťastie nevyzeralo. Po včerajšom zdravom občerstvení 52 percentným pravým tatranským čajíkom sme sa tešili na švédsko-tatranské stoly v reštike hotela „Slovan do toho“. Stoly boli bohaté, jedlo a kávička padli vhod, a tak sme sa po raňajkách, kde sme im takmer vypili veškeré zásoby pomarančového džúsu (smädilo nás, ani nevieme prečo), metabolicky odľahčili. Myslím, že niektorí, Buba nevynímajúc, až dvakrát asi vďaka blahodarnému účinku včerajšieho čajíka. Po frištuku šup do auta smer Popradské pleso. Tam sme za necelých šesť evri na celý deň nechali auto na parkovisku pri miestnom potôčiku. Pobalili sme si do dvoch ruksakov len potrebné sérsámy na výšľap, a tradá tiahlou asfaltkou v ústrety novému trocha zamračenému dníku. Bufon a Lišiak vo svojich kraťasoch a Števík v značkových športových gatiach s dlhým nohávom. Vidiečan z Pezinoku však ešte po ceste neudržal produkty zo švédskych stolov v brušnej dutine, a nenápadko zmizol v bujnom poraste pri ceste. Ešte mu hovoríme vydrž, šak za chvílu to máš u Morávka po sediačky, čo tu budeš čupieť jak nejaká baronesa. Ale Janec je zvyknutý, a tak hodil kabanos počupiačky priamo do buše. My sme zatiaľ so Števom videli peknú tmavohnedú origoš tatranskú veveričku, ako skáče len tak z haluze, z haluze na haluz. Ako sa tak blížilo pleso pomenované po Poprade, tak Bubo začal cítiť riedko v črievkach. S týmto pocitom sa priznal aj Sanofík, a tak sme vedno vykonali to, čo pred chvíľou Pezinčan aj my, ale pekne posediačky a do porcelánu. A to priamo v chate na
Popradskom plese. V centre Mengusovskej doliny, ktorá je jednou z najkrajších na južnej strane Vysokých Tatier, sa nachádza Popradské pleso. Leží vo výške 1 494 m.n.m a je hlboké 18 m. Svojou rozlohou 6,88 ha sa zaraďuje na štvrté miesto. Je jedným z niekoľkých zarybnených plies. Na severnom brehu stojí Chata pri Popradskom plese (Chata kpt. Morávku), ktorá je východiskom túr do Mengusovskej doliny a na Rysy (2 499m), jeden z najznámejších vyhliadkových štítov Tatier. Chata je najnavštevovanejšou chatou s celoročnou prevádzkou vo Vysokých Tatrách, situovaná v krásnom prostredí Mengusovskej doliny na severnom brehu Popradského plesa. Roku 1879 vyrástla pri Popradskom plese prvá neveľká drevená chata Uhorského karpatského spolku, tzv. Majláthova chata, ale o rok neskôr vyhorela. Roku 1881 ju nahradili rovnako veľkou kamennou budovou, ale roku 1890 aj tú zničil požiar. Tretiu chatu postavili roku 1892 a neskôr ju rozšírili o turistickú ubytovňu. Tieto objekty slúžili do roku 1961, keď dali do prevádzky nový turistický hotel. Starú budovu po 2. svetovej vojne pomenovali Chatou kpt.Morávku na počesť Štefana Morávku (1911-1945), veliteľa oddelenia finančnej stráže osady Štrbské Pleso, ktorý padol ako veliteľ prieskumnej hliadky partizánskeho oddielu Vysoké Tatry na Grúniku pod Kriváňom. Stará budova neskôr vyhorela a toto pomenovanie prevzal nový objekt, ktorý medzitým stratil charakter hotela. V súčasnosti sa chata nazýva Chata pri Popradskom plese. Niektoré čaje vám sú schopné totálne upratať komplet tráviaci trakt od hrdla až po aršloch. Už z hustého zástupu turistov tmoliacich sa kol stľpika s turistickými značkami na Popraďáku bolo zjavné, že po ceste na Rysy to bude ako na Obchodnej ulici v Paštekárni. A tak aj bolo, dlhý hadík turistických tiel sa začal rinúť úzkym chodníčkom v ústrety Rysom. V takej šóre si človek ani poriadne prdnúť nemôže, čo bral Veťo ako výrazný hendikep, lebo jeho päťdesiatjedenročné turbodmychadlo bez riadneho prdu nefunguje. Spočiatku to bol šlapcug v pásme lesa a kosodreviny, ale postupne sme sa dostali ponad ňu, a aj slniečko vykúkalo čoraz smelšie sponad mráčikov, takže výhľadovo nás čakalo opäť azúro jak doposiaľ. Tak si to odhodlane, sťa na prvomájovom sprievode, hopkáme do mierneho kopečka, keď tu zrazu pri Žabích plesách zavelí Pišta „STOP“. My, že čo je, čo sa deje, šak sa napi, vydýchaj, prdni, a ideme ďalej. Ale neborák Drgi to zabil vážnou diagnózou. Rečie: „Kua chlapi, asi mám srdečnú arytmiu“. Každý kardiak po česky „srcař“ vie, že s týmto orgánom nie sú žarty, a tak si Pišta sadá na balvan a definitívne pochováva nádej zvládnuť posledný vrchol tohtoročnej akcie. Ešte chvíľu ho s Lišiakom sledujeme, či sa jeho stav nezlepší, ale výraz Tojáškovej tváre hovorí jasnou rečou. No nič, Janec si zobral z Držonovho ruksaku svoje tri švestky a posunul si ich k Bufovi. Brachotrapas. Lúčime sa s odpadlíkom, a sľubujeme, že ho na spiatočnej ceste z Rysov vyzdvihneme. Tak a pokračujeme vo dvojo. Míňame reťaze, kde si Pezinčan zobral od Veťa spoločné sérsámy s prísľubom, že dole ich povlečie na hrbe zas on. Prísľub nesplnil. Reťazový úsek bezpečný, žiadna divočina a tak ideme, ako švajčiarske odmeriavače času. Bubovi je hej, veď si ide ničím nezaťažený jak exprimátor Žiliny cez parlamentnú garáž po výplatu. Ani sa nenazdáme a máme pred sebou
Chatu pod Rysmi (2250 m n.m.) je to najvyššie položená horská chata v Tatrách i na Slovensku. V prevádzke je iba v letnej sezóne (od 15.6. do 31.10.).Chata bola postavená v roku 1932 ako prízemný objekt, v roku 1977 bola rozšírená o jedno poschodie. Poskytuje stravovanie i nocľah pre 19 osôb, núdzovo však možno prespať v jedálni. Vzhľadom na nebezpečenstvo snehových aj kamenných lavín sa uvažuje už niekoľko rokov o presunutí chaty do vyššie položeného miesta, zatiaľ však všetko zlyhalo na dohodách súčasných vlastníkov väčšinových KST (turisti) a JAMESu (horolezci). Chata je charakteristická neopakovateľnou atmosférou s príjemným prostredím. Je jednou zo štyroch vysokohorských chát, ktoré zásobujú nosiči, obyčajne nosia na 4,5 km trase s prevýšením 750 m 60 až 90 kg nákladu, výnimočne aj viac ako 100 kg (rekord 122,5 kg v roku 2003, súčasný chatár Viktor Beránek). Dáme si s Jančim iba čajík a kofču a mastíme na vrchol. Pri chate vidíme chlapíka postaršieho, pochudšieho, pomenšieho (odhadom cca.50 kg vážiaceho) a obutého v prackáčoch. Lišiak ho počul, ako niekomu zvestoval, že ide z kopca Vysoká. V takej obuvi, že rešpekt, kámo. Tak obchádzame chatu, na ktorej panuje čulý pracovný ruch a všakovaký stavebný materiál, ktorý tam zjavne navozil hubšrauber. V tej divočine ľudských tiel nám to raz-dva ubehlo, a naraz hop, a sme na
Rysoch. Majú tri vrcholy:
stredný (2 503 m n. m.), severozápadný (2 499,6 m n. m.) a juhovýchodný (2 473 m n. m.).
Severozápadný vrchol zároveň slúži od roku 2000 ako hraničný peší prechod (červená turistická značka, otvorený len od 1. júla do 30. septembra od 7:00 do 19:00) a je najvyšším bodom Poľska. Stredný vrchol je najvyšším bodom v Tatrách, ktorý je voľne prístupný bez horského vodcu (s výnimkou Lomnického štítu pri použití lanovky). Na úbočí Rysov sa v nadmorskej výške 2 250 m n. m. nachádza známa Chata pod Rysmi. Na úpätí Rysov (na slovenskej strane) sa nachádzajú 3 malé karovo-morénové jazerá - Žabie plesá (Vyšné, Malé a Stredné), na poľskej strane ležia dve plesá: Czarny Staw pod Rysami a najväčšie tatranské pleso - Morskie Oko. Hore kvôli množstvu turistov a ruksakov sa neni ani kam postaviť, a tak sa opatrne obšmietame okolo seba v snahe mať čo najkrajší výhľad. Jedna česká blonďatá teta v peknom červenom tričku (mimochodom veľa tiet sme postretávali v pekných tričkách sem tam aj priliehavých, že bolo cez ne zreteľne vidieť aj nejaká tá mammilla) tam pózovala ujovi do foťáku ako nejaká modelka pri súťazi Miss Mountain dvatisícejedenáct. Výhľad opäť krásny na všetky strany, vďaka azúru a pomaly sa tešíme na cestu späť, kde si plánujeme na chate hodiť niečo do kušnidiel. Tu nám asi chutil čajík najväčšmi, no ani polievočka a kofolka nie sú na zahodenie. Na spiatočnej ceste vylievam z petlahve zbytočnú vodu. Ako si to štrádujeme smerom nadol, Bubo naraz kuká, a koho nevidí? Tesne pri jeho ľavom boku - turbobabka. Samozrejme celá v tyrkysovom. Tak na ňu upozorní aj Janyho a ten si ju promptne, ale už odzadu, fotí. Jediná zmena - turbobabka nemala klobúčik, ale čiapočku samozrejme, že tyrkysovej farby. Ešte si hovoríme, ktovie, či mal tú česť aj Štefson. Naraz Bufovi ktosi volá, bez okuliarov sa mu to zdalo na Solča, tak hovorí: „Čau Solčo“. Ale bol to Držon, chcel vedieť, kde sa asi nachádzame, už mu bolo zaiste dlho. Naveľa, naveľa sa konečne zvítavame aj s našim odpadlíčkom a svorne si to štrikujeme do definitívneho cieľa tohtoročnej akcošky. Kardiak sa nám pochválil, že zďaleka nezaháľal, že bol na minitúre na Hincovom plese a jasnačka, mal tú česť vidieť aj turbobabku. Všimol si, že na tej čiapočke mala nápis „Charlotte“. Odteraz už nie je turbobabka, ale Šarlotka. Tak si Bubo povedal, že ak ju v pondelok stretne na Patrónke v podchode iďa do roboty, tak ho asi šlahne. Mám pocit, že sme zas niekde videli aj Poliakov z Terišky. Konečne sme späť na Popradskom, kde sa konala svatba. Janči kupuje tričko pre synka Maťka na pamiatku. Tak si sedíme pri kofolke, keď tu zrazu k nám prikvačí teta Gregorová z Generali Košice. Bola tam s rodinkou a známymi a pochválila sa nám aký výkon podali jej synčok s mužom. Ona im robila servis a chlapi prešli z Vyšných Hágov hore náročnou Batizovskou dolinou na magistrálu a z Ostrvy dolu cikcakom na Popradské. Trocha sme nostalgicky pospomínali na staré dobré časy a bývalých šikovných kolegov vo firme pod krídlami leva, a popriali si šťastnú cestu domkov. Iďa k autu sme sa dohodli aj na scenári dnešného večera. Z poradského plesa autom na noc do Uhříněvsi k Lubošovi prenocovať a v nedeľu ráno hurá domov. Už sa vezieme na Podbanské, keď tu zrazu policajti. Števíkovi už zbytkový čajík odvčera nehrozil, tak ochotne zastavil a pochválil sa kompletnými dokladmi na seba aj na fáro. (Nie ako Stano Doklad Chovanec na Ramzovej – sory Stanec). A príslušníci, že bacha na auto, že také sa vo veľkom kradnú v Liptovskom svätom Mikuláši. To sme kludní, lebo my ideme k Lubošovi do Uhříněvsi a nie do Martikánoviec nad divokou vodou. Teta Lubošova v Uhříněvsi iba zahlásila, že keby vedela, tak nevyzlieka periny, ale že nevadí, povlečie nanovo. My šťastní, že je tam opäť voľno sme sa vydali na večeru do jedného podniku v Liptovskom Jáne, kde ale bola svatba, tak sme dali náhradnú destináciu, a to bola že jaká paráda? Liptovský dvor – krásna drevená stavba, čašník nás obsluhoval v rukavičkách, príjemná hudba na počúvanie, a celé to kazili iba traja keketi odvedla, čo sa snažili hutoric po anglicky. A znelo to, ako by sme my traja sa snažili za pol hodinu naučiť hutoric hungaristicky. Pri vchode do reštiky sedela na stoličke jedna mladá teta, ktorá mala oproti sebe takú tabuľu, na ktorej malovala portréty ľudí. Drgiho hneď napadlo, že dá spraviť synkovi Domkovi portrét z fotky. Dohodli sa s tetou, že za pol hoďky, než sa hrdý tata nabufetí, bude Domko na svete. V prestávkach medzi polievkou a druhým a tretím chodil Štefo na kontroly k tete. Tu prišiel, so správou, že Domko už má očko, tu že Domko už má aj uško, a vlásky, a že to vyzerá bombovo, že bude asi spokojný. Po perfektnej dlabanici v exkluzívnom prostredí si šťastný tata vyzdvihol kompletného synka a ošetreného lakom si ho zruloval do ruličky. Po príchode do Uhříněvsi sme sa bez zbytočných okolkov ospršili a zaľahli do čistých perín. Len Janec ešte čosi študoval asi v mape a tata si na ajfóne púšťal dokola videjko s helikoptérou a guľatinou pri Východnej Vysokej. Domáci Luboš nás ani neprišiel pozrieť, tak sme pospali ako kojenci v dojčenskou ústave.
V nedeľu ráno sa dostavil aj ujo domáci, a Štefo mu hovorí. Prečo je tá teta v obchode taká chrumkavá? Drzo mi minule odvetila na otázku, že či má kafe 3 v 1. : „No nemáme“. A ujo Luboš nám podal dlhoočakávané vysvetlenie. Vraj nešťastný Tojáško nepočkal s otázkou, až naňho príde rada, ale drzo sa naklonil cez všetkých trpezlivo čakajúcich zákazníkov, a vyriekol onú vetu. No to ma poser. Blachotrapka. Tak aspoň neumrieme neinformovaní. Po rozlúčke s domácimi a zistení, že oproti ním prerába penzión Matuchalkova exkolegyňa z Aliancu, sme nabrali smer Dolniaky. V Dechtároch v útulnej reštičke sme si dopriali posledný podtatranský frištuk. Pozornému oku Medikamenta neušiel jeden dosť negustiózny obraz v reštike, na ktorom bola odfotená taká stará, ale že fest stará teta s odhaleným poprsím až po pupok. Nuž proti Gustovi žiaden dišputát. Cesta ubehla celko šikovne, lebo v nedelu doobeda nebolo plno, a po dialnici si to Štefo šinul ako Dejvid Kulthard pri slávnostnom otváraní tunela Sitina. Ani sme sa nenazdali a vysádzame Matuškoviča v Pezinoku, prehodíme pár slov so všetkými členmi jeho štvorčlennej rodiny a osami, ktoré drzo okupujú jeden ihličnan pri vstupe do domu.. Cez Babu je to kúsak do Studienky, kde sme prišli na kontrolu funglnového Blachotrapeza. Susedia sú doma, tudíž Bubovi poskytujú klúče, ktoré od nich majú. Pištík fotí ako odušu, lebo od jeho poslednej návštevy je tam mrte nového. Bufčo mu robí kafčo, ale prvý pokus nevyšiel, lebo mu tam frcol pokazenú smotanu. Druhý už ano, a tak si spokojne usrkáva na verande, zatiaľ čo on rýchlo polieva prunusy. Je to jediná zeleň, ktorú na vyprahnutom pozemku má. Trávičku plánuje až po všetkých terénnych úpravách. Po krátkej zastávke v Studienke sme za chvíľu na Lackovej, kde ho Štefson definitívne opúšťa. Akcia „SBŠUAP – VT 2011“ sa definitívne stáva minulosťou. Blachokoniec.
Na úplný záver chcem, a myslím, že aj za Matuchalka môžem, zahlásiť veliké DIKES Pištovi za poskytnutie svojho služobného približovadla, čím nám ušetril nemalé pepe za dopravu. No a Lišiakovi ďalší DIKES za perfektne naplánovanú akciu, sprievodné čítanie z mapy počas túr a v neposlednom rade aj za počasie. Teším sa na stretnutie o rok aj s ďalšími kolegovcami turistami.
Napísal Luboš Bufon Veťo Bubo Stareček Náhlik
23.9.2011
na pamiatku spolulezcom:
Ján Janec Matuškovič Pezinčan Matuchalk Valušek žeditel Exgroupamák Lišiak Janči
Vidiečan z Pezinoku Matuška
a
Štefan Štefson Pišta Tojáš Medikament Števík Pilula Štefo Držon Sanofík Drgoň
