Oravské Beskydy 2012

Všetko to začalo na Sklenárke vo štvrtok 13.9.2012 po obede, kam si Štefson ochotne doviezol Bufona z Karlovky, po predchádzajúcej odovzdávke synátora Dominika svojmu futbalovému osudu. Tam k nim pribudli postupne Lišiak z Pezinoku a Tatrabankár z Dlhých Dielov.

Až tu sme sa dozvedeli smutnú správu o Stanovi Dokladovi, že nejde, a ani sme poriadne nevedeli, že prečo. Tu sme ešte netušili, ako nám bude na hrebeňovečke chýbať. Poobdivovali sme vedno Pištíkov pekne prerobený bejvák, počkali, až sa dobalí a rozhodne, čo všetko mieni so sebou vláčiť. Hlavne mal dilemu s vymakaným zánovným foťákom. Napokon ho zobral (samozrejme bez statívu).

Nakoľko sme sa sáčkovali do Pilulovho služobného približovadla za dažďa, tak výhliadky na supriš póčo nevyzerali najružovejšie, ale však čo, vždy je to lotéria, či bude azúro, alebo nie. Každý rok (tento už desiaty raz) pevne veríme, že nám to výjde, však doteraz to vyšlo takmer vždy. A tak nás až do Perly na Váhu (Šošontown), kde sme si v nemenovanom reťazci kúpili papanie na akcošku, sprevádzali neúnavné kvapky, neúnavne padajúce z neúnavne zamračenej oblohy. V meste Sanctus Martinus na rieke Turiec, v tej istej reštike, ako minulý rok, smerujúc do Vysokých Tatier, sme sa aj tentoraz spokojne navečerali, a mastili smer Oravská priehrada. Spanie sme mali dohodnuté ešte z domu v jednej školskej ubytovni. Pekne v posteliach sme teda posnívali svoj sen o vydarenej nadchádzajúcej jesennej pohrebenišlapačky. Pri každom nočnom precitnutí bolo počuť jemné klopkanie na okennú parapetu. Žiaľ zdrojom toho klopkania neboli miestne študentky, ale konečný produkt javu zvaného „Kolobeh vody v prírode“.

Našťastie po rannom precitnutí bolo na parapete ticho, aj keď slniečko bolo kdesi na zájazde v inej galaxii. No a mladé štúdiachtivé čučoriedky si, nakoľko bola ešte tma, spokojne snívali svoje sníčky o princoch na bielych mercedesoch. A tak sme sa zavčasrána po nevyhnutnej hygiene vybrali autom do Námestova na bus, čo nás mal priblížiť k štartu tohtoročnej šlapanice. Opustili sme teda Pištovo približovadlo, do kufra ktorého sme si ešte odložili nepotrebné sérsámy, a šup do busu. Ten sa počas cesty napĺňal školopovinnými deťmi, ktoré smutne nastupovali po včerajšom neučení (štrajk učiteľov) opäť do vyučovacieho procesu. Na konci trasy Námestovo, Zubrohlava, Rabča sme v Oravskej Polhore vystúpili z hromadného prostreidku, a chceli sa naraňajkovať. Nebolo ale kde, a tak nás teta v miestnych potravinách odporučila na chatu na Slanej vode. Tam sme dorazili pomerne zavčasu a zistili, že je chajda zavretá. Bola ale našťastie obdarená cedulkou s telefónnym číslom. Okrem nej sme si všimli cca. 100 metrov od nás chlapíka, čo sa tam ponevieral. Zentivák vytočil číslo z cedule a jaká haluz, telefón zdvihol ponevierajúci sa ujo. Dosť neochotne sa začal k nám približovať, pričom sa po ceste zastavil pri výbehu s množstvom zvieractva rôzneho sortimentu, ktorý vypustil z ohrady na pašu. Doknísal sa napokon aj k nám, aby nám znudene oznámil, že nám môže akurát tak uvariť čaj. To sme bez reptania prijali, a tak sme v útrobách chaty začali likvidovať vlastné zásoby jedla, popíjajúc pritom čajík od uja s tvárou ošľahanou vlastnými vetrami. Za teplú tekutinku sme poďakovali, zaplatili, a spokojne odkráčali v ústrety novým zážitkom.

Keď sme boli asi 70 metrov od chaty, tak na nás začal nástojčivo kričať čajmajster, že sme mu tam nechali igelitku s odpadom po raňajkách, že čo si to dovoľujeme a bla, bla. Štefson mu síce spisovne, ale trocha neslušne povedal, čo si o ňom a jeho úžasnej ochote myslí, a bol zase kľud. No trtino jak vyšitý, nielenže sme ho drzo vyrušili od ničnerobenia, ale sme ho zanechali svojmu osudu aj s našimi vlastnými odpadkami. Že nám nebola hanba. Po tomto „príjemnom“ zážitku sme tak za hodinu dokráčali k horárni, kde známy autor P.O.Hviezdoslav čerpal námety pre svoje výtvory. Pri nehnuteľnosti bol zaparkovaný aj ujo sprievodca, ktorý tam bol od toho, aby za polhoďku rôznym výpravám, či okoloidúcim, prerozprával príbehy a historické fakty, viažúce sa k tomuto velikánovi slovenskej básnickej tvorby. My sme s ním len tak všeobecne a príjemne skecli, že čo a ako, a obhliadku domčeka sme si odpustili. Možno nabudúce.

No a potom už naše kroky smerovali do neúprosných výškových metrov, ktoré na nás už netrpezlivo čakali. Pritom sme sa občas obzerali, či nám nefrčí v pätách nasrdený ujo aj s igelitkou s našimi už nepotrebnými obalmi od kadečoho z chajdy na Slanej H2O. Žiaľ nebolo ideálne počasie, bolo zamračené, miestami hmla, ale boli sme hepy, že neprší. Po chodníku, pekne vyskladanom z plochých kameňov a pomenovanom po Milovi Urbanovi Podbabjagurskom (rodákovi z Rabčíc), sme po ďalších troch hodinách a riadnej makačke, spočinuli na najvyššom kopci Oravských Beskýd - Babej Hore (1723 m.n.m. ) (Nachádza sa v CHKO Horná Orava a v Babiogorskom Parku Narodowom na poľskej strane. Je najvyšším vrchom Beskýd. Jej masív má tvar písmena „V“ a pozostáva z vrcholov Malej Babej hory, Babej hory (Diablak), ktorými prechádza poľsko-slovenská hranica a považuje sa za najsevernejší bod Slovenska. Na poľskej strane sa ešte nachádzajú vrcholy Glowniak, Kepa a Sokolica. Babia hora je hranicou aj medzi dvoma rozvodiami. Vodné toky zo severnej (poľskej) strany odvodňuje rieka Visla, ktorá patrí do úmoria Baltského mora. Z južnej (slovenskej) strany ju odvodňuje rieka Orava (Biela Orava), ktorá je súčasťou povodia Váhu a patrí do úmoria Čierneho mora). Tu sme si dali krátky oddych, Exžeditelvaluška nás poinformoval že čo, a ktorým smerom asi je, ale pre hmlu sme videli reálne akurát tak trt a k tomu dva vlašské orechy.

Potom sme si dali vľavo vbok a mašírovali po hranici s Poľskom, kde sme cez Malú Babiu horu (1515 m.n.m. ), Jalovecké Sedlo (995 m.n.m. ), a po troch hodinách dorazili na najsevernejší bod našej domoviny, kopec Modralová (1169 m). Tu sme opäť chvíľu postáli a vychutnali si ten pocit, byť na takom významnom kopci (v roku 2006 sme stáli na najvýchodnejšom bode našej čoraz krehkejšej slovenskej demokracie, Kremenci). Počas túry sme spomínali na zážitky z predošlých akcií, pričom najčastejšia spomienka každý rok býva na prvú akciu (Nízke Tatry z Kráľovej hole na Donovaly). Hlavne však na Tahovu výbavu, jeho ruksak, kde mal zbalenú kuchyňu, špajzu aj s komorou. A samozrejme na jeho lampáš na diaľkové ovládanie, hompáľajúci sa vzadu na ruksaku.

Cestou sme veľa ľudí nepostretávali, a aj keď niekoho, tak to bol Poliak. Milé bolo to, že sme svojou chôdzou kopírovali hraničnú čiaru, a tak sme boli každú chvíľu v inom štáte. Po temer 10-hodinovej pomerne vyčerpávajúcej chôdzi, počas ktorej to miestami už-už vyzeralo, že by sa mraky mohli odporúčať kade ľahšie, sme dostali tip na jednu nehnuteľnosť na poľskej strane, kde by sme mohli zohnať noclegi. Bolo to v osade Gluchaczki, kam sme sa dostali cez sedlo rovnakého názvu – sedlo Gluchačky (940 m.n.m.). Po príchode k usadlosti, sme si zložili stále ťažké ruksaky na drevenú lavicu, ktorá bola statočne aj s celým okolitým dvorom obsratá od všadeprítomných sliepok. Tak sme na lavici opatrne vybrali nepotriesnené miesta, aby sme si plecniaky nezanešvárili. Na otázku, či majú domáci voľné noclegi, sme od tety domácej, obutej do bielych gumákov, dostali odpoveď, že práve ubytovali jedného ich spoluobčana. Bufon na to, že nech ho slušne oddeložujú, že my štyria spravíme lepší kšeft, ako jeden súkmeňovec. Na to teta navrhla, aby sme sa šli pozrieť na jednu izbicu, ktorú mali mimo baráku, a to v takej drevenej prístavbe, hneď vedľa maštale s koňom (nevideli sme ho, iba počuli – podľa typického erdžotu). Po nakuknutí do onej miestnosti Bubo myslel, že udrela jeho posledná hodina. Ovalil ho neskutočný smrad – kombinácia sto rokov nevetranej zatuchnutosti s močovinou. Po obhliadke onoho príbytku smrdutej hrôzy aj ostatnými pohoráchlezúňmi, padlo jednoznačné rozhudnutie. Túto noc spíme vo vlastnom štvormiestnom namiote (po poľsky stan), ktorý sme vliekli so sebou.

Mali sme tú česť pokecať aj s chlapíkom, čo nám tesne vyfúkol nocleg u domácich v dome. Bol to 19 ročný študent, čo sa vybral prejsť 519 km dlhú trasu, na SVK-POL pomedzí, ktorú chcel stihnúť za 2 týždne. Práve bol na ceste tretí deň. Medzičasom sa na dvore objavil aj domáci pán o francúzskych barliach, ktorý nás absolútne nepotešil správou, že nemá doma ani jednu fľašku piva (pritom pri vchode do domu sa povaľovali na zemi aspoň štyri, žiaľ prázdne). Navrhol nám ale jednu „super“ alternatívu. Že asi šesť kilometrov od nás je sklep, a tam že si piwo môžeme kúpiť, je to slabých 20 minút chôdze. My sme pritom mali problémy prejsť čo i len 20 metrov navyše. Zúfalý Veterán navrhol jednému tínedžerovi, ktorých sa tam potulovalo zo šesť kusov, aby zobral cajgel a doviezol nám zo sklepu pivo. Zabil to ale chudáčisko mládežník ťažkou diagnózou. Bufon mu rozumel niečo v zmysle, že bicigel má pokazený, a teda žiadne pivo nehrozí. No zdravých podnikateľských návrhov a nápadov mala táto vypečená rodinka asi toľko, koľko je na Slovensku morských pláží. Naveľa-naveľa nám teta domáca uvarila aspoň herbatu (po poľsky čaj), a tak asi po druhej dávke herbaty nám ukázala, kde si môžeme namiot postaviť. Nás však zaujal jeden obďaleč postavený fungl nový drevený prístrešok, pod ktorým sme sa chceli napapať, a tak sme si pri ňom postavili šapitó. Ako sa tak chystáme na zaslúženú večeru, naraz kukáme, ako si to priamo k nám štrikuje krívajúcou chôdzou teta domáca. Že toto už nie je ich pozemok, že nám ukazovala, kde si máme namiot postaviť a bla, bla, celá vyplašená, že sme na cudzom pozemku. Tak sme ju uistili, že keď príde majiteľ prístrešku, tak sa s ním nejako dohodneme, a trvala ešte na tom, aby sme mu nehovorili, že nás sem poslala ona. Nuž sme ju ubezpečili, že povieme, že sme tam z vlastnej iniciatívy, a že ju ani nepoznáme. Totálna haluz bola, keď sme sa vybrali spod prístrešku k domácim popýtať ďalšiu várku herbaty (servírovala nám ju v dosť malých hrnčekoch), tak sme videli ďalší namiot a ten patril onomu študentovi, čo mal spať pôvodne v dome. Tak napokon prišli domáci aj o tento kšeft. Jediný biznis, ktorý s nami spravili, bolo asi 32 - 40 zlotých za herbatu (platil Solari – ako jediný z nás, majiteľ domáceho obeživa). Určite si teraz za to užívajú ólinkluzív niekde na Hawai. Po zaslúženej večeri, ktorú sme zapíjali kúpenou herbatou, sme sa prezliekli do pyžámok, a hajde do namiota na ucho. Žiaden majiteľ pozemku sa neukázal, a tak sme sa pekne všetci štyria, nasáčkovaní v namiote, snažili zaspať.

Moc nám to ale nešlo, lebo na ten večer bol zrejme naplánovaný koncert miestnych kuťov, ktorí blafkali, ako keby ich za to odmeňovali kostičkami. Keď už bolo ako-tak ticho, stačilo, aby sa jeden ozval, a už to išlo celou dolinou. Niekedy nadránom, či neskoro v noci, dokonca jeden s takým tenším hláskom dosť blízko nás štekal, ako na pretekoch. Tí, ktorých zobudil, ho v duchu posielali do hurúcich pekiel. Ak by sa niekomu vtedy chcelo vyliezť z namiota, tak by z neho spravil guláš na dve doby. Mal neborák ale šťastie, že sa nikomu nechcelo.

Ráno sme sa čulo vybrali na obsratý dvor popýtať ďalšiu herbatu. V plechovej vani, do ktorej domáci zbierali dažďovú vodu, sme poniektorí spravili rannú očistu tela. Teta sa chvíľu čudovala, že sme v noci nezmrzli, ale to len preto, že vôbec netušila, aké zbrane používame v boji proti zime. Zrejme nespala nikdy v stane s chlapmi. Po ceste k namiotu už s čajom sme stretli na zemi useknutú slepačiu nohu, len tak voľne pohodenú. Načreli sme teda, za výdatnej asistencie nefalšovanej poľskej herbaty, do vlastných potravinových zásob a naplnili tak skutkovú podstatu kalorickej nedostatočnosti. Súčasťou prístrešku, pri ktorom sme predchádzajúceho večera zabivakovali, bola aj neďaleko stojaca nová kadibudka. Túto po raňajočkách použili na odbavenie si metabolických povinností Pilula a Solčo. Doktor Goň, keď sa vrátil z onej nehnuteľnôstky zahlásil: „Vošiel som opatrne dnu a bolo mi divné, že necítim žiaden smrad. Kuknem teda dole oným otvorom, a čo nevidím? Dole čisto, ešte nepoužito“. Zažil teba absolútnu premiéru, keď mal tú česť, ako úplne prvý, poslať metabolický odkaz svojho vypracovaného tela do útrob fungl novej a panenskej kadibudky. Žiaľ Solčo už také šťastie nemal (ale byť aj celkovo druhý so svojím príspevkom v kakacom domčeku, je pomerne nevšedné).

Naše kroky po zbalení namiota smerovali cez kopce Jaworzyna, Beskyd, Beskid Korbielowski smer sedlo Hliny (804 m n. m.) (Nachádza sa na štátnej hranici s Poľskom v pohorí Oravské Beskydy. Končí tu cesta I/78, prichádzajúca z Námestova a Oravskej Polhory a smerujúca do mesta Żywiec.) Tam, na hraničnom priechode, sme konečne objavili, ale podstatné je, že na našej strane (Poliaci asi pivo toľko neobľubujú), konečne ustanovizeň, kde ponúkali niečo pod zub. Poniektorí sme si dali hot dog, a hlavne dlhoočakávané a zaslúžené orosené. Počasie je už priaznivejšie, mraky už nie sú také sivé a občas sa ukáže aj žkltý a guľatý Lojzo.

Keď sme sa vracali späť na rodnú hrudu Marie Curie-Skłodowskej (držiteľke Nobelových cien za fyziku a chémiu – mimochodom Solčinek, Drgoniek aj Bufoniek by si zaslúžili cenu „Matuchalka polskiego sejmu“ za výdrž a sebazaprenie, lebo to, čo na nás letos Pezinčan vymyslel, by bolo dosť aj na Reinholda Messnera bez šerpu), tak sme zistili, že na bývalom hraničnom priechode je občerstvovacia stanica pre borcov, ktorí sa tam zúčastnili cestných cyklistických pretekov (Námestovo – Žywiec). Tak sme ich, ako sa patrí popovzbudzovali, a za odmenu sme sa ponúkli dobrotami z ich občerstvovačky (melón, cukríky, hrozno...)

Po tejto príjemnej zastávke s pivečkom, hot dogom a cyklistami, sme sa opäť pohrúžili do ťažkej reality, ktorá bola nekompromisná. Šlapcug cca. 9-10 hodín denne s plnou poľnou a plnou prdelou všakovakých prevýšení . A tak sme, nemysliac na náš ťažký údel, menili dvojice do debaty, aby sme sa podozvedali pikošky z kuchyne toho druhého, a nemysleli na bolavé kolienka, pliecka a chodidlá. Lišiak prerozprával story o brutálnom úraze kolena, ktorý utrpel ako mladoženáč na lyžovačke. Ako sa po úraze na tej istej akcii znova postavil na lyže, ako s tým kolenom potom v budúcnosti hrával futbal, až napokon po nejakom roku neustálych ťažkostí a následných preventívnych opatreniach, sa predsalen nevyhol skalpelu a kovovej skrutke, ktorá mu v kolienku zostane už navždy. Z jeho rozprávania až naskakovali na chrbte jemné zimné mriavky. Solčín sa zase pochválil, ako ide svojim potomkom športovo príkladom, ako v nich pestuje aktívneho ducha, či už futbalového, alebo cykloturistického. Ako má radosť z každého ich úspech na poli telovýchovy a športu. Ako chodí s Vaňúsom na bežky s čelovkami na Devínsku kobylu, ako sa teší na návrat po operácii do bežeckých tenisiek. Pišta sa zase okrem iného aj pochválil, že ľady okolo jeho už dávnejšie pošramoteného vzťahu s Jonáškom sa začínajú jemne roztápať, čo nás všetkých zainteresovaných nesmierne potešilo. Však základom našich pravidelných turistických, a jednej kúpacej, akcií je, aby nezapadli prachom zabudnutia, aby nám vydržali čo najdlhšie, lebo sa stretávame všetci radi v čo najväčšom počte, kde každý svojou prítomnosťou pozitívne a originálne prispieva k celkovej príjemnej atmosfére.

Naraz sme sa ocitli pri chate Pilsko (Je najvyššie položenou horskou chatou v Oravských Beskydoch (Beskid Żywiecki). Moderná chata na severných svahoch vrchu Pilsko (Piľsko) leží približne 550 metrov od štátnej hranice so Slovenskom.) na Hale Miziowa (Mižiova hoľa). Tam sme sa rozhodli hodiť niečo do kušnidiel. Netušili sme však, že to bude podobne problematické, ako sa dohovoriť niekde v Šanghaji, či Karáčí (tu si nám, milý Stanko Ciciak Doklad Chovanec, ako znalec miestnej młuwy, fest chýbal). Z jedálnych lístkov, napísaných výlučne iba v jazyku poľskym, sme síce čosi vydedukovali, ale keď nám tínedžerky pri pulte odmietali odpovedať na naše upresňujúce otázky, či v slovenskej poľštine, či v anglickej angličtine, tak sme to nechali na náhodu. Mali sme chuť na cesnačku, ale ani za ten živý svet sme nevedeli vyzistiť, či ju majú (pri slove „garlic“ na nás teta nechápavo zízala, jak Mr. Bean na svojho hnedého plyšového macíka, u ktorého naraz zistil, že mu chýba očičko). A tak si Bufon s Pilulom dali polievku, čo bola v jedálnom lístku uvedená úplne na vrchu. Podľa názvu to vyzeralo na boršč. Keď si to prišli k pultu vyzdvihnúť, tak dostali čistý vývar z červenej repy. To, čo sa v tanieri nachádzalo pripomínalo odchytenú krv z nejakej zakáľačky. Chvíľu im bolo tak trochu grcno, ale čo, hlad je mocný čarodej, a tak to vlažným tempom schlípali. Mimochodom nebolo to vraj až také zlé, ako to vypatralo. Solari s Lišiakom polievku vypustili a dali sa rovno do druhého chodu. Tata od dvoch nezletilých športovcov si dal pirohy, aušak bez slaninky, tata od troch dospelých dcér to isté, ale kompletovku, tata od páriku šikovných potomkov to vymakol s bašťáckym mäskom a kapustičkou so zemiakmi, lebo také si dával niekto pred ním. Nuž a neborák tata od jediného následníka futbalového trónu, stavil na hamburgera. Všetci sme sa už oddávali konzumačným radovánkam, iba Dr.Goň na nás hľadel, ako malý člen rodiny Čenkovcov na 10. strane. Ten hambáč mu asi niesol kuriér na USB až z USA. Keď sa konečne dočkal, tak sa nestačil čudovať, čo za humus mu to dali. Oschnutá žemľa a suché a tvrdé, akože mesko vo vnútri, boli neklamným znakom, že táto komodita im tam veľmo na odbyt nejde. Znechutený Tojáš bachol napodobeninou hamburgera o stôl, a začal byť nasrdený na celý svet. Tak sme sa mu snažili otcovsky poradiť, aby využil svojho práva na reklamáciu, ale keď si predstavil, ako to tým nemlehetným nádherám za pultom vysvetlí, tak ho prešla chuť aj na kaktusové tango. Naveľa-naveľa sa zdvihol zo stoličky a dôstojne odkráčal s umelohmotnou napodobeninou meska v žemli k pultu. Tam ho bez slov položil a vrátil sa na miesto. Ani nie za päť minút prikvačila teta, a priniesla mu nový. „No vidíš“, chválili sme ho za to, že to nevzdal a naznačil kuchárkam, že je s ich výtvorom krajne nespokojný. Pravdepodobne tam mali skrytú kameru, lebo Zentivák, celý hladný a natešený z novej porcie, sa s chuťou zahryzol do žemle. Tá už ako-tak ušla, ale to mäsko bolo, ako to už pri hamburgeroch na horských chatách býva, opäť tvrdé, nevábnej čiernej farby a totálne nepožiteľné. Za skrytou kamerou sa asi všetci váľali od rehotu po zemi, ale Števík mal v tej chvíli sto chutí vypovedať Poľsku vojnu. Na našu radu, aby si dal niečo iné nereagoval, ba čo viac bol ochotný radšej zhynúť od hladu, ako keby im mal zrobiť nejaký kšeft.

A tak sme sa teda pobrali ďalej v ústrety nášmu osudu aj s hladným Pilulom, pričom sme zvládli vrch Pilsko ( je to vrch, nachádzajúci sa v Slovenských (Oravských) Beskydách a v poľských Žywieckych Beskydách s nadmorskou výškou 1 557 m n. m. Svojou výškou je po Babej hore druhým najvyšším vrchom Oravských Beskýd). Tu sme mali po krátkej zastávke chvíľu problém sa zorientovať, ale napokon sme našli hraničnú čiaru, a cez kopčeky Munczolik (1356 m n.m.) a Palenica, na rázcestí Trzy kopce sa celí unavení po nekonečnom šliapaní, už za šera ubytuvávame na chate Rysianka. Ubytko bolo už obsadené, ale nechali nás prespať v reštike na zemi. Pred spánkom ešte nasledovalo prepotrebné občerstvenie ako v tuhom, tak aj tekutom skupenstve. Zakúpili sme si tam za euráše niečo pod zub, noclegi a hlavne pivo. Avšak prúser. Mali tam na cedulke napísané okrem iného aj, že „piwo grzane“. No a traja z nás, čiastočne neznalí jazyka połskiego (zase by sa zišiel ten nešťastný Stanec), sme si mysleli, že je to pivo rezané. Omyl, jak euroval. To ich grzane je vlastne varené. A tak sme dostali v klasických pollitrákoch horúce pivo s ingredienciami, ako sa dávajú do vareného vína. Dvaja turisti to rozhodne odmietli piť, len Bubo sa rozhodol, že to vyskúša. Medzičasom si Bufon odkladal veci na vešiak, na ktorom bol len tak ledabolo položený našťastie nie veľký obraz. Samozrejme sa tento bez varovania odporučil na zem, pričom sa rozbilo sklo, ktorým bol obdarený. Ešteže to nebolo zrkadlo, inak by Veterán nemohol vytrčiť 7 rokov päty z domu. Našťastie tam akurát doburácali dve tety, že tú časť reštiky musia upratať a nás odtiaľ odpratať, lebo sa tam mala konať nejaká sešlosť turistov vo výslužbe. Upratali teda aj to rozbité sklo, takže Veťova „nešikovnosť“ zostala v anonymite.

Neochotne sme sa teda odhomošili do vedľajšej sekcie. Ako sme tak sedeli pri stole, tak povedľa sme si všimli jeden mladý párik miestnych turistov s grzanym na stole. Solariho napadlo ponúknuť im aj naše dve ohrdnuté pivné grzané. Po vysvetlení dôvodu a pôvodu nášho daru, ho títo prijali a Solčo s Tojášom si dopriali origoš orosené. Bufon statočne znášal nepriazeň grzaneho osudu, chcel to vyskúšať a pochutil si na ňom, až keď ako-tak vychladlo. Pekne sme skecli s našimi obdarovanými, vôbec nebol žiaden jazykový problém, ako s babami na Hale Miziowej. Spomínali, okrem iného, na jeden zážitok u nás, kdesi pri Žiline na nejakej túre zabivakovali. O pár minút sa objavili policajti a varovali ich, aby sa oddeložovali, lebo sa v tých miestach potuluje ten, čo vie, kde je med. Spolok miestnych vyslúžilých turistov skončil svoju stretávku a my sme sa tam vrátili, aby sme zložili svoje unavené kosti do polohy ležmo, na miestnych kvalitných karimatko-matracoch. Bolo nás v tej časti reštiky na zemi tak niečo nad 10 kúskov a Bufona hneď napadlo, že to bude asi veľká náhoda, ak by nikto z nich v noci nechrápal. No jasnačka, začal niekto od tých vedľa, a nadránom to statočne dotiahol náš Pištík. Vraj chrápal aj Bufon, ale on o tom nič nevie.

Ráno sme si dopriali herbatu a niečo z vlastných zásob. Po rannej hygiene hybaj späť na hrebeň, kde sme nabrali západný smer a cez Tri kopce (1 216 m.n.m.) sme sa blížili k Magurke. Boli sme celkom radi, že toho dňa to celé skončí, lebo predchádzajúce dni, kde sme boli 10 hodín na nohách aj s plnou výbavou v plecniakoch, na našich telesných schránkach zanechali jasné stopy. Svoje by vedeli povedať chodidlá, členky, kolená a tiež plecia. Aj keď sme podvedome cítili, že by sme mali ísť len smerom nadol, predsalen sa nám občas „podaril“ aj nejaký ten jemnejší výšľap, čo nám na spokojnosti nepridalo, lebo sme tých stúpaní mali naozaj po krk. Z Mútňanského sedla sme napokon po nekonečných piatich hodinách dorazili do dedinky Mútňanská píla. Tam sme zistili, že autobus do Námestova ide za vyše hodiny, a tak sme si zavolali taxík, ktorý nás za 5 evri na osobu ochotne priblížil až k Pištovmu približovadlu.

Konečne skladáme svoje stále ťažké sérsámy do kufra, a ničím nezaťažení sa ideme prejsť k vode. Tam si dáme malú súťaž v hode kameňom do diaľky. Bufon sa totiž niekde po ceste popýšil, že bol za mladi dobrý v hode kriketkou, či granátom do diaľky. Raz, ešte v minulom storočí, keď si v Liptovskom svätom Mikuláši plnil svoju najčestnejšiu povinnosť – obranu dedovizne pred krvilačným západným agresorom, mali na útvare športový deň veliteľa roty. Jednou z disciplín bol aj hod granátom na diaľku. Komusi sa podarilo vtedy mladučkého Veterána presvedčiť, aby sa zúčastnil, lebo za prvé miesto v jednotlivých disciplínach bola samotným veliteľom roty, udeľovaná vychádzka mimo poradia. Bol však čerstvo po absolvovaní vychádzky v poradí, a teda mierne spoločensky unavený. Naveľa-naveľa si vybavil, že hodí ako prvý a pôjde späť na bidlo na ucho. Asi za hodinu mu prišli oznámiť, že ho už nik neprehodil, a že teda túto disciplínu vyhral. Najhoršie bolo, že ho veliteľ potom poveril, aby ostatným, ako pravý šampión, vysvetlil techniku hodu. A tak sa musel zamyslieť nad tým, čo sa asi za tým skrýva (dovtedy to nikdy neriešil). A prišiel na to, že treba nájsť ideálny uhol, švih a treba udeliť granátu rotáciu, lebo ten, rotujúc, rýchlejšie kĺže vzduchom. No vynašiel sa chlapec, né že né, veď fyzika nepustí. Svojej povesti šampióna nezostal nič dlžný ani po temer tridsiatich rokoch, a v Námestove sa mu podarilo poslať kameň do mútnych vôd priehrady najďalej.

Po tejto príjemnej kratochvíli sme sa opäť odložili do vytapacírovaných sedadiel Pištovho tátoša, a pobrali sa poriešiť čudné zvuky, ktoré sa nám ozývali z prázdnych žalúdočných dutín. Trafili sme na príjemnú ustanovizeň s ešte príjemnejšou obsluhou. Venovala sa nám šarmantná teta čašníčka, ktorá ochotne plnila naše gastronomické želania. Konečne sme si dopriali cesnačku a krutóniky k nej sme dostali na tanieriku, ktorý bol položený na miske s polievočkou. Všetko, čo sme tam strovili cez polievočku, hlavné jedlo, sladké jedlo až po pitie, bolo nielenže vynikajúce, ale ešte aj krásne, až umelecky naservírované. Dali sme srdečne pozdraviť uja šéfkuchára, ale na to nám milá teta čašníčka odvetila, že oni sú čisto babský kolektív. Števík sa chvíľu pohrával s myšlienkou, že si ich skočí do kuchyne odfotiť na pamiatku, ale potom z toho upustil.

A tak sme sa vybrali s preplnenými bruškami, idúc takmer celú cestu rezko po diaľnici v ľavom pruhu, domkov. Najprv sme vysadili Matuchalka polskiego sejmu pred Pištovým domom, kde mal zaparketované svoje auto, potom hajde na Dlhé Diely odovzdať tete Lucii z Kútov jej zákonitého, no a posledný, kto vypadol pred svojim domom v Karčiho Vsi z Tojášovej oktávie, bol Bufon. Hrebeňovka Oravských Beskydov sa práve stala minulosťou. A to vďaka týmto štyrom statočným Pišta Tojáš Držon Zentivák Dr.Goň Pilula Drgoň, Janec Pezinčan Exžeditelvaluška Matuchalk polskiego sejmu Matuška, Solčín Solari Solčo Tatrabankár Solčan, a Bubo Bufon Veterán Náhlik.

Doturistikovania o rok