Janec si hneď po nástupe na Vinohradoch všimol, že nie sme v kupé sami. O príjemnú a zadržiavaným sexom nabitú atmosféru sa nám staral mladý párik totálne zaľúbených hrdličiek. Keď sedeli oproti sebe, držali sa sústavne za ruky, mladík visel očami svojej vyvolenej na poprsí a ona mala oči len pre neho. Stavím sa, že keby sme kupéčko počarbali ako grafiti a vyšetrovala by to železničná polúcia, tak oni, ako svedkovia ani netušia, ako sme vyzerali. Keď zase sedeli vedľa seba, tak mal mladý pravačku prevesenú cez jej plecia a ľavačkou sa hral so šnúrkou na jej výstrihu alebo hladkal jej ľavé stehno. Nás to ale vôbec nevyvádzalo z pozornosti na to, aby sme na stanici v Trenčíne z otvoreného okna nasmerovali posledného potulkára Staneca do toho správneho vozňa. No ako sme volali, tak sme hulákali po celom peróne, ale po Stanecovi ani chýru ani smíchu. Po opustení vlakovej stanice Mesta módy sa Janec okamžite bezdrôtovo spojil s posledným z našej päťky, aby zistil dôvod jeho neprítomnosti na trenčianskom nádraží. No a z toho ne-boráka vyliezlo, že uviazol v zápche tesne pred vytúženou konečnou autobusu, v ktorom sa nechcene saunil spolu s ostatnými nešťastníkmi. Janec hneď navrhol, aby nastúpil na najbližší train, a že do Mikuláša pošle preňho svoju ségru, ktorá pobývala niekde poblíž, a tá že ho dovezie za nami. Tak aj bolo. My sme v Mikuláši vystúpili a zas nastúpili, ale do autobusu, ktorý nás priblížil zopár kilás-kov pred cieľ toho dňa – Žiarsku chatu. Po vystúpení z autobusu sme počkali na segrine auto so známym a dlhoočakávaným spolujaz-dcom. Konečne sme kompletní.
Po klasickom zvítaní a skonštatovaní, že sme radi, že sme zase spolu, sme sa vybrali hore asfaltkou v tak trochu večernom šere v ústrety nocľahárni v sladkej predstave odloženia svojich z koľajníc vytrasených kostí do horizontálnej polohy. K tomu ale pochopi-teľne prišlo až po dôkladnom občerstvení ako v tuhom, tak aj v tekutom skupenstve priamo v chate. Ubytko bolo voľné už len v takom drevenom poschodovom príbytku hneď vedľa chaty, kde sme mali za susedov zvláštnu trojku z Česka. Jeden cip a dve žáby. Boli to tínejdžri od Ostravy. Vyzeralo to tak, že ten cip mal jednu žábu ako frajerku a tá druhá bola ich kamoška, čo sa asi narodila rodičom priamo na Gerlachovskom štíte, alebo na Snežke, lebo, ako sa neskôr ukázalo, behala po kopcoch svižne ako kríženec kamzíka a obrneného transportéra. Pekne sme s nimi skecli, popili a najväčšia prdel bola, ako sa haluzili na Štefsonovej prezývke Pišta. Cip sa pri slove Pišta usmieval jak Mr.Bean a opakoval dokola Pišta-Fišta, čo mu evokovalo nejakého hrdinu z rozprávky, čo počul, keď nosil ešte punčocháčky. Okrem týchto cudzincov sme mali v bezprostrednej blízkosti aj celkom exotického cezpolníka a to rovno až z Izraela. Samotár, čo sa vyberie do zaujímavej cudziny a tam brázdi kopce, čo mu sliny stačia. Ten sa u nás preslávil tým, že mal vymakaný ruksak a v piatok ráno vstával hádam pred šiestou a začal sa prekliato pomaly a dôkladne baliť. Z Bufonovho počutia to vyzeralo tak, ako keby si každú vec dôkladne zabalil do igelitu, ktorý šuchotal tak, že aj pánovi Becibelovi by z toho pol dňa zvonilo v ušiach. Ak to balil kvôli vode, tak zbytočne, lebo ten ruksak vyzeral fest vymakaný a vodotesný, ale asi si povedal niečo v štýle: „Istota je gulomet, povedala babka a kúpila si delo“, akurát tá jeho verzia asi znela: „Istota je gulomet, povedal Izraelec a zaútočil na pásmo Gazy“. Ale to už zabŕdam do politiky, a to nexem. Po odchode Izraelca Šarona do neznáma a postupnom prebudení všetkých ostatných, sme s radosťou skonštatovali, že to vyzerá na celkom slnečný a vydarený dník.
Po vydatných raňajkách poväčšine ešte z vlastných zásob a použití výrobkov značky Aquafresh, či Sensodyne sme sa zoradili za chatu k zelenej turistickej značke smer Baníkov. Aj keď svietilo slnco, bolo chladno, no napriek tomu Lišiak nasadil tempo ako jediný v kraťasoch. Prešli sme popri symbolickom cintoríne, kde sú na malých kovových tabuľkách uvedené mená obetí, ktoré postihol nepriaznivý osud práve v Západných Tatrách. Najstaršia obeť je tam spomenutá tuším z roku 1911. A ešte nás taká zelená tabuľka informovala, že keď chceme pomulatovať s miestnymi medveďmi, tak môžeme spokojne po ceste na Baníkov zabivakovať. S medveďmi ale má naša partia vykopaný vojnový tomahawk, čoho dôkazom je aj Štefsonov zvonček na ich odplašenie, ktorý nosí sústavne pri sebe. Napriek žltej teplodarnej guli na oblohe máme na hlavách čiapky, či čelenky a postupom času si aj Lišiak pripína na dolné končatiny nástavce na kraťasy. Frajerina ide bokom, kua, prituhuje. Po ceste míňame sympatický Šarafiový vodopádik, kde si čulo dopĺňame zásoby vody a znovu sa utvrdzujeme v tom, že byť na horách v čase tuzexového počka je orgáč jak francúzske víno, alebo dostatok ruského plynu. Po ceste hore sa kocháme pohľadom na impozantný Baranec a na hrebeni aj na kopce Vysokých Tatier, ktorých končiare flegmaticky a majestátne zvedavo vykúkajú ponad mraky. Bufona začína oziabať v pletených rukaviciach. Nečudo, je vietor ako v tuneli na testovanie aerodynamických vlastností západniarských áut, a zima, až sú steblá trávy pod hrebeňom obalené nie srieňom, ale regulérnym ľadom. Tie steblá vyzerajú, ako by boli osoplené od Yettiho. Štefson ani rukavice nemá, tak ho hreje pocit, že naňho jeho Dadka intenzívne myslí a Krémo je zaneprázdnený aktívnou účasťou na futbalovom zápase, kde nastúpil na celých 90 minút, a najbližší týždeň strávi preto na áre. Robíme fotky, popíjame tekutiny a sme radi, že sme tam všetci spolu.
Na vrchole Baníkova, kde je oľadovaná tabuľka prichádza k prvej a zatiaľ jedinej kríze v našom manšafte. Je treba ísť ďalej cez úsek, ktorý je šmykľavý a nebezpečný, lebo ho treba zdolať pomocou namrznutých reťazí. Pred nami to vzdal akýsi típek z inej partie, ktorý to odmietol risknúť. Jediný z nás, ktorý si s namrznutými reťazami tyká a možno s nimi aj spáva, je Janec, a tak nás nabáda do kroku smer Smutné sedlo. Čo čert nechcel, akurát sme svedkami, ako prilieta vrtuľník nad Baníkovské sedlo pre nejakú tetu, ktorá si nebezpečne podvrtla členok. To nášmu odhodlaniu ísť neochvejne v ústrety zmrznutým reťaziam moc nepridalo, priam naopak, úplne nás to odradilo od úmyslu brejkovať na reťazi, ktorá je zbavená vlastnosti udržať a pomôcť. Janec je však rozhodnutý spniť plán piatkovej túry bezo zbytku, a tak sa poberá ďalej reťaze-nereťaze, ľad-neľad. No a my štyria posratí sme šli do Baníkovského sedla prezvedieť sa, čo tam helikoptérka riešila, a dozvedeli sme sa o tom členku tej tety priamo od jej spolubydlícího. Dovtedy som si myslel, že keď niekoho vyťahujú do helikoptéry, tak ho najprv vcucnú pekne do kabíny a potom hybaj do Popradu na chirurgiu. Ale tu nie, vytiahli tetu aj so záchranárom tesne k dverám a visiac pod nimi v lufte sa červený hubšrauber odhomošil plnou parou do diaľky smer Poprad-Tatry. Asi nebola teta poistená a tak jej nechceli dopriať 100% komfort vo vyhriatom kokpite.
Zostalo nám naraz tak akosi zimno, otupno, smutno, a to nielen za zranenou tetou, ale aj za odtrhnutým Lišiakom. Pripadal som si ako kojenec náhle odstavený od prsníka. Ale aj takéto veci patria do života horolezcov, tak sme sa rezko oklepali a radostne sa po-brali tou istou cestou naspäť na Žiarsku chatu. Po ceste sme sa kochali nádhernými výhľadmi na okolie a fotodokumentovali videné. Občas sme si spomenuli na Lišiaka, či tie cencúľové reťaze zvládol, či je ešte medzi nami, ak nie, kto zdedí po ňom karimatku so spacákom a tak. Aušak Janec je big bojovník, jeho len tak niečo nerozhodí a veselo si to preštrikoval cez všetky nástrahy a bez vážnejšej ujmy na kondícii sme sa s ním zvítali podvečer na Žiarskej chate. Tam nám povedal, že sme robili zbytočnú paniku, že to zvládol ľavou zadnou, ale my vieme svoje. Lišiak by sa nepriznal, ak by mal mať čo i len najjemnejší hnedkavý nádych na svojich tangačoch mojrowych. Po návrate z túry si Štefson uvedomil, že má v ruksakoch stále asi 30 kg jedla v konzervách, v čerstvom ovocí, zelenine a iných poživatím menej, či viac kalorických a výživných. No a teraz prichádza dilema – čo s tým. Máme si kupovať jedlo, keď máme so sebou pojazdnú chladničku, komoru aj s kredencom? A tak sme si po dlhom vyjednávaní v kuchyni Žiarskej chaty vyprosíkali zohriatie Štefsonových konzerv, aby nevyšli navnivoč, keď sa nimi toľko natralákal. A tak sa Salihamino postupne zbavoval svojej gastro-príťaže. Papaníčko sme riadne spláchli, aby sme si nepohnevali svoje pečene a dvanástorníky a popritom sme predebatovávali plán zajtrajšieho presunu do Račkovej doliny.
Janec navrhol 3 alernatívy. Prvou bola najľahšia a časovo najkratšia cca. na 4 hoďky cez Baranec, druhá najťažšia časovo najdlhšia cez Volovec, Hrubý vrch po hrebeni cca. na 11 hodín až do Račkovej doliny. No a napokon sme si vybrali zlatú strednú cestu na Volovec cez Ostrý Roháč, ďalej na Záhradky a Nižnú lúku až do chaty Jakubina v Račkovej doline. Vážení priatelia a teraz príde veľké Bufonovo priznanie. Ostrý Roháč sa asi takto nevolá sprdele. Ale preto, že je fakt Ostrý. Po jeho ostrom hrebeni sa treba posúvať opatrne a samozrejme pomocou reťazí. Stačí jeden chybný krok, šmyknutie, upustenie reťaze a na matrike do počtu obyvateľov si píšu -1. Bol to už pri výstupe pocit nebezpečna, bolo treba zvažovať každý krok, aby nebol posledný. Moje sústredenie sa na každý posun končatiny, hlavne pri pasážach s reťazami, bolo maximálne. Ľahký pocit strachu prehlušovalo odhodlanie dostať sa čo najskôr hore. Fajn, som hore – úsmevy, fotky, chvíľkový pocit šťastia, že som to dokázal, nahrádza pocit úzkosti, ako sa dostanem dole. Zase reťaze, úzky chodník (aj keď výraz chodník je pritom dosť neadekvátny), kopec spolulezcov aj oproti idúcich, vydrží to všetko moje ľavé koleno? Čo ak nie, čo ak zle stúpim, veď ani nie som poistený, to bude trapas, keď tam ostanem trčať neschopný pohybu. Do každého kroku dávam maximálne sústredenie a podchvíľou sledujem, koľko ma toho ešte čaká a poviem si, že keď budem na Volovci, tak si potichu a pokorne pogratulujem k znovunarodeniu. Všetko dopadlo dobre, a tak som si v duchu pomyslel, čo by povedala moja spolu-bývajúca, keby ma videla na Ostrom zaveseného na reťazi, ako sa sčasti nohami, sčasti riťou šúcham po skale a zavadzia mi reťaz, bez ktorej by som to ale nezvládol . Ešteže ma nevidela. Priznávam celkom otvorene, takýto dendžeros sme dosiaľ na žiadnej septembrovej potulke nezažili. Ale som rád, že to prišlo, kým ako-tak vládzem mojim mladším spolulezcom.
Na hrebeni okolo Volovca sa nám naskýtal nádherný pohľad na ešte nádhernejší úkaz, keď sa mraky nad zamračeným Poľskom lenivo prevalovali cez Roháčsky masív na druhú stranu. Miestami to vyzeralo, že tie mraky nevládzu vyliezť až tak vysoko, a tak len jemne nazízali pod hrebeňom a čakali na priaznivý vietor, ktorý by ich prehodil štýlom „valivy“ alebo „flop“ cez hrebeň na našu stranu. Byť nad úrovňou mrakov je celkom bašťácky pocit. No a Bufona ešte fascinoval v diaľke z mrakov vykúkajúci špic Kriváňa – jeho najobľúbenejšieho kopca na Slovensku. Po príchode pod Hrubý vrch si Solari s Janecom povedali, že ešte nemajú dosť, že prebytok kalórií si odfiltrujú výstupom na Hrubý vrch a odtiaľ zlezú pozdĺž hrebeňa až do cieľa. No a my traja sme ani nemukli, boli sme radi, že už nemusíme šlapať do kopca a s radosťou sme sa pustili do pomerne strmého kopečka smerom nadol do Račkovej doliny. Cesta bola nekonečná, mali sme pocit, že šlapeme už celé roky, až sme prišli k potôčiku, kde sme zvlažili horúce a unavené chodidlá. Vo vode som vydržal asi 20 sekúnd a už ma ten chlad vody pichal ako ježko. Stanec sa vo vodičke aj poprechádzal a šklebil sa od zimy ako Marfuša na deda Mrázika. Po ceste za potôčikom sme ešte narazili na kolibu pod Pustým. Bola otvorená, zachovalá a použiteľná na bivak. Ako tak ideme, zrazu sa pred nami začali črtať strechy stavieb, patriacich do autokempingu Račkova dolina, kde sa nachádzala aj chata Jakubina, kde sme mali objednané ubytko. Janec a Solari boli niekde na ceste z hrebeňa, alebo ešte na ňom. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme chatu našli a tá nejavila známky života. Tak sme sa zložili na lavičkách pri ohnisku vedľa chaty a zvažovali alternatívu, že sa vyspíme vonku. Naraz niekoho napadlo pozrieť sa do neďalekej drevenej budovy, čo slúžila ako jedáleň, či reštaurácia, patriaca Jakubine. Tam, čuduj sa svete, nám bez reptania dali kľúče od dvoch izieb, lebo o nás vedeli (Solari spoľahlivo objednal cez internet). V reštike sme dali ťažký bufet, polievku s čerstvým chlebom a hlavne piveso. Problém bol však v tom, že bolo niečo pred 20.00 hod. a práve o tejto hodine mali zatvárať. Tak sme tam sedeli až do záverečnej a dúfali že sa naši dva-ja ortodoxní pohoráchlezúni objavia, aby mali teplú polievočku a studené pivečko. Napokon sme sa ich nedočkali, a tak sme sa dohodli, že nám dajú polivku v tanieroch zohriatu so sebou na izbu. Do vačkov sme natrepali lahváče a ako tak kráčame už v úplnej tme na chatu, zrazu sme zbadali v diaľke blikot čeloviek. No jasné, boli to Solari a Janec. Tak si šľahli bufet ešte teplý na izbe a spokojne sme sa vybuckali až do daždivého rána.
Ráno sme si dali tučné raňajky z praženice a čajíka a zvažovali, či má cenu sa niekam homošiť, keď je taký mrzký čas. Janec so Solarim by išli hneď a hocikde, ale napokon rezignovali pod ťarchou argumentov z dielne 3 autorov Sali-Stani-Bufi a začali pátrať po cestovnom poriadku autobusov smer Liptovský Mikuláš. Tak sme sa navliekli do nepremokavých habitov a hajde dolu asfaltkou až na hlavačku k autobusu. Po ceste sme stretli pár bezprízorných robotníckych bagandží, ktoré trpezlivo v daždi čakali na návrat svojho nezodpovedného majiteľa. Z autobusu sme sa presunuli do vlaku, ale keďže sme mali kúpené lístky ešte z domu na spoj až nasledujúci, tak sme boli v tom predchádzajúcom bez miesteniek. Nič neriešiteľné pre starých horalov, a tak sme sa odklobásili úplne na koniec vlaku. A tam sme spokojne spočinuli až do príchodu cvikmajsterky, ktorej sme sa nepozdávali. Nečudo, naše tretí deň neholené xichty jej pripadali asi ako teroristicko-arabské, a pred tými má svet rešpekt. Tak sme sa potichu oddeložovali do jedálenského vozňa, kde sme cestu prečkali až do Blavy. No a tam zmoknutí, ale šťastní, že sme živí a komplet sme si sľúbili, že za rok nashledanou, a pobrali sme sa do svojich domovov.
Spolulezcom Janecovi, Solarimu, Stanecovi a Štefsonovi na pamiatku Bufon
