Kocúr na horách: 2010

Hrebeňovka Nízkymi Tatrami nikdy viac 2010

Tak ako každý rok, aj tento sme vyrazili už s bývalými kolegami z Generali na hory. Tento rok sme si naplánovali prechod Nízkymi Tatrami. Mala to byť spomienková aktivita na prvý ročník 2003, keď sme s batohmi ako hrom vyrazili z Telgártu na Čertovicu (tento prechod je popísaný viac tu). Pár jedincov išlo ešte ďalej, niektorí prešli až na Donovaly. Preto bolo rozhodnutie jasné. Zamakáme si, ale pôjdeme opačne. Štart na Donovaloch a konečná v Telgárte. Zhrnuté, porthnuté, 100 km cez hory so spaním na chatách a útulovniach, nesenie všetkých vecí denne asi 8-9 hodín na chrbtoch čistej chôdze.
Termín bol vopred dohodnutý na 15.-19. septembra. 15. bol sviatok, ale viacerí sme sa zhodli na termíne od stredy do nedele, nie od nedele do stredy. Rišo zajednal ubytovanie na Donovaloch a prepravu autom, Solčo na Čertovici. Problémy nastali, keď sme začali škrtať počet účastníkov. Niektorí nemohli z dôvodu choroby, iní prerábali chatu, ďalší mali firemné akcie, či sa starali o manželky a deti. Ostali sme len Rišo, Bubo, Solčo a Janči. Jano nám však v deň štartu oznámil, že nejde.
Takže sme nasadli všetci 3-ja o 17:15 k Rišovmu kamarátovi Šušovi do auta, cestou sme sa zastavili na pumpe pri Senci, kde Janko dal Bubovi jeho paličky a išlo sa. Na Donovaly sme došli nejak pred 20:00. Ubytovali sme sa v chate Koliesko, rozlúčili so Šusom a za mrholenia vybehli do koliby sa najesť a napiť. Ráno sa skoro vstaválo.

Deň prvý
Ráno sme vstali do hmly a sychravého počasia. Vyrazili sme o 7:30 cez Donovaly smerom cez dedinku Polianka na Hiadeľské sedlo. Na Kečke sme stretli 2 Češky s nejakým Slovákom a Maďarkou, ako sa vracajú. Vraj počuli medveďa, tak chceli ísť nazad na Donovaly a potom vymyslieť iný program. Rišovi sa to nezdalo, tak bol poslaný ako prvý, pripojili sa k nám a na Kozom chrbáte sme sa rozlúčili. Medveď nikde. Keď sme dorazili do sedla, nabrali sme vodu, síl a keď dorazila skupinka s Češkami, vyrazili sme zase dopredu na najvyššie stúpanie toho dňa - Veľká Chochuľa. Na tento úsek sa "tešil" najmä Bubo, ktorý ju v 2003 schádzal s Janom dole a vravel, že by ju nechcel ísť opačne. Cesta bola fakt zlá, fúkalo, stúpanie, hmla, vysoká kosodrevina, ale boli sme nakoniec hore. Postupovali sme po hrebeni s občasným stúpaním a klesaním cez Košarisko, Skalku, Veľkú, Latiborskú a Zámostskú hoľu na Ďurkovú. Tu nás čakal prvý tábor - chata Ďurková (resp. útulňa pod Chabencom). Chatárom je Juraj Šikula (Ďurko z Ďurkovej) a pomocník Amplík. Bubo už mal plné kecky. Dali sme si šošovicovú, pivo, nejaké svoje jedlo, pozdravili Češky, ktoré došli len hodinu po nás, u Ďura pozreli prvý polčas Chelsea a Žiliny a išli spať. Bolo dosť veľké teplo, v noci sme počuli strašný vietor a aj lejak.

Deň druhý
Ráno sme vstali a počasie také isté - hnusné. tak sme o 7:30 vyrazili smerom na Čertovicu. Výstup na Chabenec bol únavný, lebo útulovňa je v doline pod Ďurkovou a nie na hrebeni. Prešli sme cez Kotlisko, Krížske sedlo k sedlu Poľany. Tu nás prekvapil neskutočne silný vietor. Musel mať aspoň 100 km/h, skoro nás sfúkol dole a museli sme sa miestami plaziť. Smerom na Dereše vietor ustál a z hmly sa nám vynorili 2x kamzíky, ktoré boli asi 5m od nás. Zato ale začalo pekne pršať a Solčo pri nasadení ponča stratil karimatku. Konečne boli Dereše. Po kamennom luxusnom chodníku pre pohodlných turistov sme dorazili na Kamenku - Kamenná chata pod Chopkom.. Chopok v hmle, takže rovno do chaty. Tu sme preschli, dali si kapustnicu a šošovicu, parené buchty, čaje, pivá a vyrazili ďalej. Obišli sme Konské, prešli cez Demänovské sedlo a na chvíľu vyšlo slnko. Na Krupovom sedle bolo zase počasie na 4 bodky, tak sme nešli ani na Ďumbier. Tesne pred Štefáničkou (Chata M.R.Štefánika) sa vyjasnilo a my sme si dali čaje, horce a hybaj na Čertovicu. Cesta bola už lepšia, nakoniec sme trošku zablúdili nad Čertovicou, ale o 17:45 sme tam boli. Ubytovali sa, osprchovali, najedli, popočúvali Buba ako nadáva na interiér, málo miesta na sušenie a išli spať.

Deň tretí
Čakal nás najdlhší a najťažší deň. Západné Nízke tatry za nami. Východné pred nami. Túto cestu sme všetci absolvovali v 2003 opačným smerom, tak sme vedeli, čo ma čaká. Privstali sme si, že vypadneme o 7 ráno. Ale vonku dážď. Hodinu sme zvažovali, či ísť. Zjedli sme raňajky, vyzistili spoje domov (na Čertovici je do polky októbra výluka a je uzavretá) a zvážili všetky pre a proti. Rozum vravel ísť domov, ale srdce dokončiť, čo sme si predsavzali. Nakoniec sme o 8 vypadli. Po chvíli síce dážď ustál, ale počasie o ničom. Cesta na Ramžu úplne naprd, miestami popadané stromy a konáre, obchádzanie. Ale horšie bolo až potom. Na Ramži sme stretli skupinku, čo tam spala a informovala nás, že na Andrejcovej spali asi 30-ti. 13 ľudí hore namačkaných, ostatní dole na pričniach, zemi, stole... Vyrazili sme ďalej. Cesta úplný humus, lesom, nič nevidíš, začalo zase liať, samé blato, no a nekonečná cesta. Hneď za Ramžou sme zbehli z cesty, nakoľko všetko v Nízkych Tatrách na východe je naprd označené. Naša cesta bola o hľadaní značiek cestou pokus a omyl. Konečne sme po malom stúpaku vyšli na sedlo Homôlka. Bola nám aj zima, tak sme sa obliekli a išli ďalej. Ešte nás čakal riadny kus cesty a najmä sme vedeli o jednom náročnom bode z roku 2003. Cez Zadnú hoľu, Oravcovú sme vystúpali na Kolesárovú. V sedle Oravcovej sme stretli ešte nejakých Moravákov, ktorí nám vraveli, že na Andrejcovej spali asi 10-ti. To nás potešilo. Krásne na Kolesárovej je, že vystúpaš na 1 508m.n.m. a musíš zliezť po brutálnom padáku (samozrejme blatovom) do sedla Priehyba na úroveň 1 190 m.n.m. a potom zase hore na Veľkú Vápenicu 1 691 m.n.m. Cesta dole náročná na kolená. Hore zase od blata až po gule a s jazykom po zem. Na vrchole vyšlo trošku slnko. Na chvíľu, lebo bolo niečo po 18tej a pomaly začalo zapadať. Cesta hnusnou vysokou kosodrevinou dole zo sedla Priehybka, posledné km sme leteli, už začala byť tma, no a ešte 10 minút, museli by sme vybrať čelovky. Andrejcová, útulovňa, drevená opravená búdka v lese. Nič teplé, drevo premočené, tak sa kúriť nedalo. Naštastie dnu boli len dvaja Slováci a dvaja Česi. Ešte prišli mládežníci z východu. Hluční, našťastie išli spať hore.

Deň štvrtý
Konečne ráno. Rýchlo pobaliť, niečo zjesť, vycikať, nabrať vodu a hybaj preč z tade. Čakala nás najkratšia a najkrajšia časť tejto časti Tatier, lebo sme išli po hrebeni. Počasie začalo byť lepšie, minimálne sme aspoň niečo videli, cestu pred sebou. Na ľavo bolo krásne vidieť Vysoké Tatry. Cez Žiarske sedlo sme vyšli na Bartkovú. Tu miestne ženičky a muži zbierali brusnice (ako asi po celom hrebeni od Donovalov, čučoriedok bolo plno, aj hríbov, ale tie nikto nezbieral). Zistili sme, že sú z Pohorelej a poznajú nášho kamaráta, čo tam kúpil chatu. Keď sme boli na Orlovej, konečne sme zbadali Kráľovu hoľu, čo nám dodalo trošku energie. Ešte pár kopcov a boli sme konečne tam. Tam to žilo. Nájazdy turistov. Vyšlo aj slnko. Aj cyklisti. Chvíľu sme posedeli a chceli zísť dole. Samozrejme, všetko zle označené. Bubo si pamätal, že Telgárt je po modrej. Mne sa to nezdalo, Solčo našiel značku, kde tak bol označený Šútov. Zrazu zelená a červená. Rišo vedel, že máme ísť po červenej, pozrel do mapy a tam aj stálo, že zelená je Telgárt cez Kráľovu skalu, červená okolo elektrárne (tade sme v 2003 išli hore). Pri červenej ale stáli ženy, čo nám tvrdili, že išli po nej hore a došli zo Šútova??? Po ceste sme zišli nižšie a zase modrá??? Vot da fakka? Zbehli sme po nej kúsok dole a stretli inú skupinku, čo tvrdila, že tá cesta vedie inde a Telgárt je niekde smerom, ako sme došli. Tak zase traverzom k ceste a tam sme konečne stretli dvoch chalanov, nabalených ako na rok, čo chceli ísť na Donovaly. Bohvie, či tam došli, ale utvrdili nás, že máme predsa ísť po červenej, ako hovoril Rišo. Vyšlo slnko, zišli sme k elektrárni, nahodili sme len termotričká a začali klesať a klesať. Už nás strašne boleli kolená. Telgárt nikde. Konečne sa terén vyrovnal a my sme si po 3,5 dni ľahli na lúku do trávy. Mali sme čas, o 17tej nám išiel bus na Poprad a z tade sme chceli ísť IC domov. Po oddychu sme došli do dediny, zaspievali hymnu a hybaj do krčmy - na kofolu. Z tade do reštaurácie. Polievka, kofola, pizza, zmrzlina, palacinky... najedli sme sa fakt dobre. Bubo vypil litre kofoly, sám nechápal prečo, vždy pije pivo. Na zastávke sme pokecali s miestnou tetuškou. V Telgárte plno Cigáňov, na miestnej ZŠ neštuduje žiadny biely, tí dvaja čo by mohli chodia radšej inde. Fakt super. Po hodine sme boli v Poprade, nasadli na IC a o 22:40 sme dorazili domov.