Azúro bajk & kemping túr 2015 Passau – Prešporok

Všetko sa to začalo v sobotu ráno 4.7.2015, presne na Matuchalkove 44. narodky, kedy doburácal  do Karlovky pre Bufona aj so svojim súkromným šoférom Ivanom.

Chlapci mi naložili bajk  na strechu Janovej Toyoty, ja som si doniesol  ostatné sérsámy, naložil ich do kufra a hybaj na pumpu natankovať a kúpiť diaľničnú nálepku. Počas jazdy som obdržal SMS od Galouska z Mníchova (chcel s nami absolvovať prvú etapu Tour do Linzu), že mu hapruje v práci akási uzávierka, a tudíž musí byť k dispozícii svojmu šéfstvu aj cez víkend. Tak nás len pozdravil a vzdal sa možnosti zajazdiť si s nami. No prdúskal by som na takú robotu, hoc aj za tie peniaze.

My si to veselo mašírujeme po rakúskej diaľnici, keď tu zrazu Audatexák vraví: “Kua hoši, mám na displeji nejaké výstražné signály”. Jeho služobná kobylka už asi mala dosť toho sústavného pobehovania po diaľniciach a túžila po nejakej výmene nejakej súčiastky. Ivan začal študovať v japonskom manuáli, čo tými obrázočkami približovadlo naznačuje, a začal sa mierne obávať cesty späť na rodnú hrudu. Jano ho uisťoval, že to nič nie je, že keď nepôjde prirýchlo, tak to dá až domov a že hneď na pondelok objedná cez mobil servis. Napriek naznačovaným problémom sme sa ešte pred poludním šťastlivo dohomošili až do nemeckého mestečka Passau k Dunaju, kde bolo cyklistické a informačné centrum.

Zhodili sme bajky zo strechy, pobrali veci z kufra, keď tu Pezinčan rečie: “Kua chlapi, ja som asi zabudol doma igelitku s vecami”. A naozaj, nechal doma cyklooblečenie, uterák, hygienické potreby vrátane kefky na zuby. Aušak jedla mal na celý týždeň. Tak sa pobral do neďalekého obchodu kúpiť si gate s vypchávkou a triko. Asi po 45 minutách rozhodovania a vyberania toho pravého vzoru vyšiel oblečený a odľahčený o 100 evri z obchodu, nachystal si tátoša na cestu a konečne sme šťastlivo vyrazili.

Ivan sa medzitým  so stiahnutými vykalovacími svalmi vybral s Toyotkou domkov. Pri pohľade na Exgroupamákov bajk sa ma trocha zmocnili obavy, či tú diaľku zvládne, lebo jeho horský šlapací prístroj mal už svoje roky a bol dosť ďaleko za zenitom, nakoľko novým modelom mohol byť približne v roku, keď sa Matuchalkovci rozhodli počať svojho synka Martina. Asi po 100 metroch nás jeden miestny dobrák upozornil, že ideme zlou cestičkou a vysvetlil nám kudy-tudy. Odvtedy Pezinčan nepustil z ruky mapu a bezpečne nás previedol všetkými nástrahami čo na nás počas cesty mohli číhať.

Na štarte v Passau (Jano vo fungl novom ohoze, ja mám pod tričkom helmuJ )

Akcia “ABKT 2015 P-P” sa práve začala. Keďže sme vyrazili pred jednou hodinou po poludní, museli sme za pol dňa splniť limit určený na celý deň, t.j. prejsť niečo cez 100 km.  Môj súpútnik si začal ihneď vyhotovovať fotografické dokumenty, lebo bolo na okolí naozaj čo fotiť. Pekná príroda, domčeky, zámočky, hrady a kostolíky na nás číhali na každom kroku a Janec neváhal, kochal a fotil, nuž a ja tiež. Kvalita cyklistickej trate bola porovnateľná s nejednou cestou prvej triedy v našej krehkej demokracii. Užívali sme si jazdu dosť blízko Dunaja, nakoľko bolo teplo a vzduch od vody je aj v teple o niečo chladnejší a tým pádom jemne osviežuje. Počasíčko nám naozaj prialo a keďže sme šliapali v údolí, kde sa na každom brehu veľtoku týčili kopečky, tak sme sa občas skryli pred horúcimi  žltými lúčmi do chládku. Počas našej túr sme na rieke zaregistrovali pomerne veľké množstvo hrádzí, ktoré múdro a ekologicky naši susedia využívajú na výrobu elektriny.
Nemecka sme si moc neužili, lebo ani sme sa nenazdali a boli sme na rodnej hrude Wolfganga  A. Mozarta. Cesta nám naozaj často svojou scenériou,  podporenou meteorologickou almáziou pripadala ako rytmická a ľúbozvučná hudba z pera tohto hudobného génia. Vzrušujúco sme vnímali každú celú desiatku najazdených kilákov, sledovali sme čas, priemernú rýchlosť, počet hodín strávených v sedle a dvakrát sme sa zviezli kompou. Ten druhý krát bol veľmo dôležitý, lebo sme práve mašírovali po pravej strane Dunaja a tam sa končila pravostranná cyklotrasa a bolo treba prejsť na druhý breh  - a keďže tam nebol žiaden most, tak jedine kompou.

Čakanie na poslednú kompu toho dňa

Inak, väčšia časť trasy sa dá prejsť oboma brehmi. Mali sme veľké šťastie, lebo sme stihli poslednú, ktorá v ten deň premávala. Ak by sme ju nestihli, museli by sme tam zabivakovať a stratili by sme cenné kilometre a čas. Vďaka tomu sme podvečer po 103 odjazdených kilometroch šťastne dorazili do kempu pri jazere v meste Linz. Postavili sme stan, obliekli sa do plaviek – Matuchalk do slipášov (plavky, uterák a kefku na zuby vtedy viac potreboval doma v Pezinku J) a hybaj do vody. Bola to po toľkých kilometroch úľava ako pre Grékov, keď im odpustia dlh. Hodili sme vo vode zopár temp a tradá do sprchy. Takto pekne vykúpkaní a umytí  sme zasadli k vlastným zásobám potravy a natlačili ich spokojne do hlavy. Janec vozil so sebou aj fľašku hruškovice, tak sme dali zopár dúškov na dezinfekciu. Dopapkávali sme za svitu čelovky a tak totálne spokojní s dovtedajším priebehom akcie sme šli do dvojmiestnej celtoviny na ucho. Ja som mal so sebou aj štuple do uší, čo sa v noci ukázalo ako super ťah, lebo nablízku oslavovala do neskorej noci, či skorého rána nejaká partia niekoho narodky. Táto párty bola ozaj bujará a zvlášť jedna dievčina tak neuveriteľne pišťala, že som to počul aj cez moje žlté 3M – kové výplne ušnej dutiny (taký vreskot si viem predstaviť vylúdiť, keby na mňa prepísal kompletne svoj majetok trebárs Bill Gejts).

V nedeľu ráno, kapánek nevyspatí, ale šťastní, že neprší, sme zistili, že v miestnej reštike otvárajú až o 10:00 hod. Tak sme sa umyli (Janec si drhol zuby svojim ukazovákom a mojou pastou) a hybaj do sediel, že sa napapkáme po ceste. A tak aj bolo – za krásneho azúra sme dorazili v malej dedinke k reštičke, kde sme dali hemendex, kafe, čaj, džúsik, doplnili zásoby vody a potom hybaj ďalej smer Melk. Po ceste sme sa chceli zastaviť v Mauthausene a navštíviť miestne múzeum, ale Österajchiše politiše činovníken na nejakej schôdzi odhlasovali, že sa v nedeľu nerobí, a tak sú múzeá a obchody v nedeľu zatvorené. Škoda, s tými ordinačnými hodinami v múzeách to máme u nás lepšie (aspoň niečo).
Môj súpútnik so mnou často konzultoval, ktorou stranou veľtoku si to máme šinúť, lebo niekde sa zabiehalo priďaleko od vody, inde svietilo žlté, neúnavné, guľaté čudo priveľmi intenzívne na naše telesné schránky. Ak bolo niekde na obzore vidieť zámoček, hradík, či kostolík, už aj sme zosadali zo sediel a pózovali foldegrafovi s tou nádherou v pozadí.
Všimli sme si, že sa občas vyskytujú pri vode piesočné pláže, nuž na jednej takej šikovnej sme odstavili tátoše a už sme sa čľapkali v dosť studenej, ale osviežujúcej tekutine. Však kto iný by si také čosi zaslúžil väčšmi, ako makajúci bajkeri kúpajúci sa dovtedy výhradne vo vlastnej šťave?
Po tejto typicky letnej radovánke sme šli ďalej, až sme po 107 (celkovo 210) kilometroch dorazili do mestečka Melk. Scenár podobný tomu zo včera, akurát s tým rozdielom, že sme nespali pri jazere, že sme večerali v reštike a večer sme boli obzrieť impozantný miestny Benediktínsky kláštor. Po ceste z kempu k nemu sme šli okolo veľkej kultúrnej haly prikrytej obrovskou plachtou, z ktorej sa rinuli zvuky asi živej hudby so spevom. Z blízkych plagátov sme vyčítali, že sa tam konajú nejaké predstavenia, či už divadelné, alebo hudobné – toto dnešné bola iba generálka na najbližšie vystúpenie. Poprechádzali sme sa centrom mesta, kde sa nad nami majestátne týčilo nádherné opátstvo inponujúce predovšetkým svojou výraznou architektúrou, ako aj mnohorakosťou umelecko-historického bohatstva, ktoré patrí k najvýznamnejším barokovým stavbám Európy. Po zdravotnej prechádzke a ľahkej konverzácii – to bolo ešte pred večerou – s párom cykloturistov z Brna, sme opäť po dávke horúcej hruškovice zaľahli do namjota a zaspali spánkom spravodlivých.

Benediktínsky kláštor v Melku

V pondelok ráno opäť azúro, aušak trocha veternejšie.  Pofotili sme sa s kláštorom v pozadí a hybaj ďalej v ústrety ďalším zážitkom. Raňajočky sme dali po ceste z vlastných zásob a na opačnej strane Dunaja nás sprevádzajú nekonečné lány vinnej révy, známej to vinárskej oblasti Wachau. Našťastie pomerne silný vetrík si to fičí presne tým istým smerom ako my, a tak máme možnosť zažiť ten najslastnejší pocit bajkerov, keď si to pelášia skoro tricinou a necítia žiaden odpor vzduchu. Kto aspoň raz sedel na bicykli vie, o čom točím.
Aha zabudol som – jediné, čo nás už tretí deň bolí, sú ritky – a to čestne prehlasujem, že nie z nejakých nočných stanových radovánok J, ako by sa na prvé prečítanie mohlo zdať. Inak nás nebolí nič, lebo papáme denne po jednom gélovom preparáte, plnom kalórií a iných podporných chobotín.
Na peknej piesočnej pláži so zrúcaninou a kostolíkom v pozadí (dedinka Dűrnstein) opäť odkladáme dopravné prostriedky a niekto v plavkách, niekto v slipášoch sa oddávame ochladzovacej kúre vo vlnách európskeho veľtoku.

Kúpanie vo vlnách veľtoku (voda studená tak na 2 cm – Janec má aj dôkaz u seba v mobile)

Nezostávame dlho sami s trojicou miestnych močiacich sa, onedlho k nám pribudne skupinka česky mluvících sportovcú. V mestečku Krems sa fotíme pred múzeom karikatúr a v Tullne sa na chvíľu rozvalíme do tieňa pod košatý strom, aby sme dostali na chvíľu končatiny do polohy ležmo. Tu sa rozhodneme po fotke pred vodotryskom so súsoším akýchsi historických postáv (Germáni a Húni), že ideme ďalej, až do mestečka Klosterneuburg. Po postavení šapitó a klasickej sprche dáme večeru a radlera priamo v kempe a Pezinčan si konečne kupuje zubnú kefku. Pri vyslovovaní slova kefka vylúdime úsmev najprv u mladej slečny, čo nás ubytuvávala a potom aj u miestneho čiašnika. Bűrste (kefka), či Brűste (ňadrá), hlavne, že si má Janec konečne čím svoje cáne pucen.
Po večeri ideme pozrieť miestny kláštor, aušak dostávame sa iba na nádvorie, ktoré za 10 minút zatvárajú. Tak si nájdeme miestečko s akým-takým výhľadom na centrum mesta a od miestneho uja sa dozvedáme, že mestečko má 2 centrumy. Tak obídeme najprv jedno a v druhom objavujeme cukráreň, kde si sadáme do pohodlných kresiel, a za nepríjemnej asistencie komárov si objednávame zmrzlinové poháre Copa Cabana. Zatiaľ netušíme, čo tie komáre predznamenávajú.
Po príchode do kempu dáme večernú hygienu a hybaj do namjota. V ňom dusno naskapačku.  Nedá sa v ňom dýchať a tak otváram vchod – a tu prichádzajú na scénu už spomenuté hmyzy. Poletujú nám v príbytku a nedá sa spať. Máme neriešiteľný problém. Buď sa zazipsujeme a pokapeme od nedostatku vzduchu, alebo necháme otvorené a nezažmúrime do rána oko a budeme sa neustále oháňať. Mám sto chutí vlákať ich dnu, vyjsť von a prístrešok zapáliť, tak som na nich najedovaný. Lenže mám našťastie so sebou Jana a ten si všíma, že jedna polka vchodu do môjho stanu sa skladá z dvoch vrstiev – sieťkovanej a nesieťkovanej. Tak si zazipsujeme len tú sieťkovanú a odvtedy spíme ako batoliatka. Vivat Matuchalk. Na tachometri máme celkovo najazdených 319 kilometrov.

Pred štartom do Viedne

V utorok ráno azúro ako zvyčajne, raňajočky opäť odkladáme na neskôr a tak tentokrát to vydalo až na frištuk v haupštate Viedeň. Zastavujeme sa kdesi medzi Mexiko-placom a Štefansdómom a bašťácky sa napapkáme. Jano horí vášňou odfotiť sa v pozadí s týmto viedenským architektonickým skvostom. Ešte netušíme, aké drahé foto to bude. Dorazíme k Dómu sv. Štefana cez uličky, ktoré sú chránené policajtami, na okolitých strechách vidíme ostreľovačov, no takú pozornosť si fakt nezaslúžime J, ale nevadí, je to fest dobrý pocit.
Keď sa dofotíme a dokocháme idem späť k cyklocestičke, keď tu zrazu oproti nám policajt na bajku, že máme zastaviť. Tak sa pýtame, že čo sa deje a on, že ideme v jednosmerke v protismere. A my, že sme si to nevšimli, že ideme z ďaleka a bla-bla. No po kvalitnej konverzácii nám oznámi, že má pre nás angebót (ponuku). Že za tento priestupok síce majú v tabuľkách sumičku 50 evri per Fahrrad, ale že nám ju vyrúbi cuzamen pre obidvoch. Tak sme mu cvakli každý po 25 evri a hybaj ďalej.

Najdrahšie foto nášho života…

Jana ešte mrzelo, že sme sa s ním nedali na pamiatku odfotiť. Nuž nechtiac sme prispeli do rakúskeho štátneho rozpočtu. Väčšinu cesty cez Viedeň ideme cez Dunajský ostrov, ktorý rozdeľuje veľtok na dve časti – opäť stretávame kúpajúcich sa ľudí, zaujalo nás plne automatizované vyprázdňovanie betónových smetných košov na ostrove, fotografujeme sa v pozadí s dominantami hauptštatu a ani sa nenazdáme a smerujeme za totálneho výpeku po niekoľkokilometrových totálne rovných úsekoch smer Hainburg.
Nejdeme však cezeň, ale pred ním odbáčame doľava a smerujeme na Šloshóf a od neho na pekný zelený most Čaka Norisa a následne do DNV. Pred odbočkou ešte dávame ľahké občerstvenie v príjemnej reštike, kde sú zamestnané dve slovenky. Jedna vzápätí odchádza, lebo čakali pasažierov z nejakej lode, ktorá sa ale pokazila, čím im zároveň pokazila kšeft. Tá druhá mi donáša polievočku a obom radlera. Strelili sme ich každý po dva kusy, pokecali s mlado vyzerajúcou tetou, ktorá je vraj už babička a robila doma majsterku odborného výcviku na strednej škole tuším hotelovej. Toto vraj lepšie vynáša, majiteľ je vraj fajn a tak sa snaží na staré kolená sa lepšie zabezpečiť, ako by sa zabezpečila pod krídlami Fica. Janec robí s jedlom drahoty, vraj nie je hladný a tak sa lúčime s tetou, ktorá by do nás najradšej tých radlerov dostala zodesať.
V mestečku Schlosshof si fotíme cez mreže pekný zámoček a pomaly sa lúčime s krajinou našich susedov, lebo ani sa nenazdáme a sedíme na Devíne v reštaurácii. Z DNV na Devín navrhujem Jančimu, ako miestny znalec pomerov, aby sme šli radšej po ceste, lebo cyklocestička by mohla kľudne slúžiť nášmu vojsku ako tankodrom. Po ceste registrujeme na jednom strome trojicu bocianov – všimol si ich Pezinčan, ja už sa vidím doma vo vani.
V reštike pod zrúcaninou hradu na sútoku riek Moravy a Dunaja už Matuchalk rezignuje a riadne sa naláduje chutnou domácou stravou. Ja tiež, ale bez polievky (tú som si dal ešte v Raichu u slovenskej babky), a zapíjame to klasickou našou špecialitkou – čapovanou kofolou. Z Devína až po Riviéru si všímame, že už nesvieti tak brutálne slniečko, ako doteraz. Tak až doma, posledných cca 15 km si užívame konečne počasíčko pod mrakom.  Pri reštike Riviéra sa lúčime, ja idem hore Karlovkou a Janec k Ivanovi na Špitálsku pre auto.

Akcia “ABKT 2015 P-P” sa definitívne končí.

Na koniec si dovolím zopár štatistických údajov:

• priemerná rýchlosť: 18,6 km/h
• maximálna rýchlosť: 51,8 km/h
• celkový čistý čas strávený v sedle: 22 hodín 17 minút
• celkový počet najazených kilometrov: 415  (až do detskej izby, kde bajk parkujem)

Autor: Bubo