OLOMOUCKÉ SYREČKY V ZEMIAKOVOM CESTÍČKU
Dlho očakávaná akcia sa začala vo štvrtok 27. septembra o 17:30 h na čerpačke v Skalici, kde sa stretli posádky dvoch áut, idúcich jedno od Bratislavy a druhé od Trnavy. V prvom boli na nádherné výhľady z hrebeňa Hrubého Jeseníka zdravo nadržaní Milan, Riško, Solčo a Bufon. No a v druhom Evik, Janec, Stano a Igor. Zo Skalice bolo našou úlohou čo najskôr sa odpratať za hraničnú čiaru do Bruntálska, konkrétne do penziónu Ztracenka, kde sme mali prespať, a ráno o 3 kilometre ďalej to malo všetko prepuknúť. Tak aj bolo. Po príchode do Ztracenky sme sa ubytovali a povečerali. Všetci sme si na odporúčanie kuchára objednali olomoucké syrečky zapečené v akomsi zemiakovom cestičku aj s oblohou. Boli to porcie ako pre baníkov brigádujúcich ešte po šichte pri vysokej peci. Nezameniteľnú syrečkovú arómu v ústnych dutinách sme zaliali niekoľkými pollitrami žltkastého moku, všeobecnými rečičkami, teplou sprchou, zubnou pastou (lebo syrečky) a následne sladkým spánkom v perinách.
Ráno po objednanom fríštuku sme sa teda oddeložovali na miesto zvané Skřítek. Tu sme sa zvítali s tetou Ludmilou a Pepom, opustili sme autá a s nie zrovna optimistickým výhľadom na pekné počasie sa akcia s krycím názvom gastro-wellness and happyness tou "Hrubý Jeseník 2007" definitívne začala. Mraky náms íce zafarbili nebo nasivo, ale to nás nemohlo v žiadnom prípade odradiť od absolvovania prvej plánovanej trasy zo Skřítku po zelenej postupne na červenú, po hrebeni cez Ztracené kameny, Jelení studánku, Petrovy kameny na Ovčárnu. Po krátkej chvíli nás však slabý dážď prinútil obliecť si pršiplášte. Nuž a na hrebeni to prišlo. Zahalila nás hustá hmla ako v práčovni, vetrisko nás ostreľovalo sprava projektilmi kvapiek, ktoré nám bubnovali na kapucne, až nám nákovky, strmienky a kladivká začali nadávať. mali sme značné problémy kráčať priamo, lebo vetrík si zaumienil sfúknuť všetko z mäsa a kostí, čo sa motalo po chrbte Hrubého Jeseníka. Každý z nás si asi pomyslel, že či mu to bolo treba, práve v takomto humuse sa terigať po vonku. Určite sme všetci závideli každému, kto vtedy drepel v teple a suchu domova, prípadne kanclíka či oupenspejsíka. Avšak toto človek, čo sa nezvykne občas s citom sebe vlastným včleniť do fauny mocnej prírody, nikdy nezažije. Chodníček, po ktorom sme sa terigali, sa pomaly menil na bačorinu.Spomínam si, ako som spoliehal na to, že mám botky Gore-texky, že snáď túto pľušť prejdem suchou nohou. Ha-ha. Spočiatku som bol hrdý na kvalitu svojho zánovného obutia za takmer 3,5 litra. Že akú majú protivodovú výstuž, dušoval sa predavač. Krátko nato však ločkačka v pravej a po piatich minútach aj v ľavej kopačke. Už mi ostávalo len škodoradostne dúfať, že podobnú záplavu majú aj tí. čo zainvestovali do svojich galoší 6 a viac litrov. Spočiatku to vyzeralo, že nie, ale napokon sme všetci do jedného vylievali vodu z bagandží ako z deravých indiánskych kanoí. Nuž a oblečenie pod pršiplášťom? jasne že mokré, veď pršiplášť spoľahlivo funguje aj ako fóliovník v auguste niekde pri Komárne. Zvnútra šťava vlastná, zvonku produkt kolobehu vody v prírode vo fáze tesne za tou, keď sa voda pod vplyvom tepelnej energie slnka z riek a morí vyparuje, tvorí sivé obláčiky a stúpa až tam, kde sa začne ochladzovať a ... A naostatok, ak navlhnú nohavice pod kolenami, tak sa tá vlhkosť veselo šíri smerom nahor. Takže na titul majster "suchá nitka" sa nechytal nikto. Mali sme mať na tomto úseku najkrajšie výhľady. No niežeby sme nemali, ale dali by sa prirovnať k výhľadom, aké poskytuje trebárs tunel pod Bratislavským hradom. Solčo navyše banoval, že si k okuliarom neprikúpil aj stierače, aby videl aspoň tú hmlu. takmer na konci tejto strastiplnej a na zážitky bohatej štreky , s lícami a nosmi ako po akupunktúre, nás čakala útulná reštika aj s krbom. Hádajte, na čo nám ten krb poslúžil. Ru sme, aby sme zostali verní časti názvu akcie "gastro", naplnili skutkovú podstatu metabolického procesu v tuhej i tekutej forme. Zrazu sme is uvedomili, že počas všetkých piatich (aj s touto) našich potulkách po horách bol s nami dvakrát aj Milan. A ako na potvoru vždy aspoň jeden deň lialo ako z vodného dela na rozháňanie nepovolených demonštrácií. Tak Riškovi, aby zmiatol vyššiu moc, napadlo premenovať nenápadko Milana na Borisa. Odvtedy mu nik pre istotu nepovedal inak než Boris. A pomohlo to. Po čiastočnom obschnutí sme sa vydali do definitívneho cieľa toho dňa, ktorým bol pekný a veľký hotel Neptún v dedinke Malá Morávka. Pôvodne bol na tento deň plánovaný ešte výšľap na najvyšší kopec Moravy Praděd (1 492m), ale pre nie veľkú priazeň počasia z toho zišlo. Evik ešte domapri posledných úpravách jednotlivých trás omylom zrušila ubytovanie tam, kde sme mali ísť, keby nebolo bývalo pršalo (Švýcárna). A zarezervoval ho tam, kde by sa nám to nie veľmi hodilo, keby nepršalo, ale kde sa nám to vzhľadom na to, že lialo, hodilo absolútne. Preto aj ten výraz "happyness" v názve akcie. na informačnej tabuli s názvom hotela bolo 18 tabuliek so symbolmi, čo hotel dokáže, prípadne poskytuje. Pre nás boli zaujímavé štyri tabuľky. Prvá s postieľkou, druhá s pohárikom, tretia s príborom a štvrtá so symbolom sauny. Kvôli tomu štvrtému symbolu máme v názve akcošky aj slovo "wellness". Niežeby sme si to po tom "krásnom" dni nezaslúžili, ale vyhrievanie v horúcej saune, spojené s príjemným ochladzovaním v bazéne s ľadovou vodou a ležaním na plastových pohovkách, sme ešte dovtedy na žiadnej potulke neokoštovali. No a na recepcii hotela nás privítala milá mladá dievčina s vybuchnutým červeným melírom na hlave brilantnou slovenčinou, lebo pochádza od Zvolena. Protekčne nás ubytovala v takej časti hotela, kde sa dá umiestniť menšia uzavretá spoločnosť, lebo inak tam bolo ubytovaných dosť nemeckých dôchodcov a aj zopár domácich. Po znovuzrodení v saune sme v spoločenskej miestnosti s krbom tento anektovali, aby sme dosušili ešte stále mokré mokasíny. Po večeri - teplá polievočka, kuriatko s ryžou a uhorkový šalát, pre Solča to isté, ale bez kuriatka - začalo pivko do nás tiecť, ako cez deň voda po nás. No a popri tom sme dali aj biliard, kde sme si to rozdali dve dvojice proti sebe: Boris a Igor proti Riškovi a Bufonovi. Prvá dvojica vyhrala aj napriek tomu, že body druhá dvojica získavala hlavne vďaka fatálnym chybám dvojky prvej. Bufon prehral tradične gastráč, lebo ho stavil do hry pred jedným Igorovým šťouchom, čo vyzeral dosť nehrateľne. Igor, ktorý asi gastráče zbiera, takýto ešte nemal, tak tým šťouchom guľu s prehľadom potopil. No a aby bol veget absolútny, tak sme dali s Borisom ešte súťaž v chytaní pivných tácok po vymrštení končekmi prstov do poloobrátky. Konečný stav stretnutie Boris : Bufon = 33 : 33. Remíza ako vyšitá. Súbežne s nami sa ešte snažil táckový učeň Janec, ale ten to pri počte tácok 26 zabalil. Noc bola kľudná a čierna, a ráno šup k švédskym stolom. zase gastro jak víno, až sme si ani nepripadali ako na túre, ale skôr na nejakom školení.
BÁJNA SVIEČKOVÁ S BRUSNICAMI A PIVO NAVRCH
Po výdatných raňajkách a fotografovaní sme sa previezli autobusom do Karlovej Studánky, kde sme sa stretli s našimi dôchodcami. Oni spali doma a prišli busom za nami. Robili nám skvelých sprievodcov - nielenže to celé s nami prešlapcugovali, ale nás aj informovali o názvoch okolitých kopcov, ako aj o históriách a povestiach miest, kde sme sa práve nachádzali. Inak, tých presunov autobusmi sme absolvovali viacero, lebo tam chodia pomerne často, ako v Blave MHD, akurát nie sú také nacvakané. A ešte sú uspôsobené na prevoz bicyklov - veľmi milá a užitočná služba pre bikerov. Keďže Boris už nemal takú moc ďubať počko ako Milan, tak bolo nebíčko síce zamračené, ale už sa na nás občas usmialo aj slnco. Karlova Studánka je malebné kúpeľné mestečko s budovou, kde sa točila scéna úprku polooblečeného herca Pavla Nového z balkóna izby Zdenky Studenkovej, ktorá tam koncertovala so svojou kapelou v českom filme minulého storočia S tebou mě baví svět. V mestečku sme sa pofotili pri romantickom vodopáde, opatrne sme ochutnali miestnu brblavú (liečivú) vodu a odtiaľ sme sa odšuchtali znova busom do mestečka Jeseník, kde jazdili autá so srandovnou ŠPZ. Tu sme prechádzali okolo pamätníka Vinzenza Priessnitza, zakladateľa miestnych kúpeľov, ktorého liečiteľský génius spočíval v namočení ľudí do studenej vody a v následných zábaloch. Asi to fakt fungovalo, lebo na pamätníku boli pekne plasticky zobrazení chorí ľudia, po absolvovaní kúry zmenení na nepoznanie.Z útlych, zhrbených a smutných naraz silní, vzpriamení a zdraví ako tá žula, z ktorej boli vytesaní. A v strede stojaci hrdý génius s pravou rukou vo vrecku svojho saka. Od pamätníka sme prešli na Krížový vrch (671 m), kde sme si vychutnali krásne výhľady na okolitú krajinu, mesto Jeseník, neďaleký kameňolom. A aby tých výhľadov nebolo málo (to za včera), tak sme dorazili na kopec zvaný Zlatý chlum (875 m), kde sa nachádza 26 m vysoká kamenná vyhliadková veža zbudovaná v poslednom roku predminulého storočia. Pri veži bola reštika, kde čapovali Zlatého bažanta. Žeby kvôli paralele v názve "Zlatý"? Kto by tu chcel položiť život za dúšok českého piva, mal by smolu - konečná - Marianum s.r.o. Pod vežou sme poniektorí preriedili skromné zásoby potravy, ktorú sme zbytočne vliekli v plecniakoch. Po úžasných záberoch, čo sme z veže pofotili (boli sme blízko hranice s Poľskom), naše rezké kroky smerovali krásnou lesnou scenériou do jesenna zafarbených listov na stromoch, cez Bleskovec (870 m) na Rejvíz (792 m). Odtiaľ sme sa vydali na obhliadku Mechového jezírka (766 m). Kedže sme sa nachádzali v oblasti rozsiahleho rašeliniska, cestička k jazierku bola zbudovaná z rovnobežne položených kmeňov zbitých navzájom doskami.Všade naokolo vlhko, lebo tam bolo fest nevsiakové podložie a napršaná voda sa držala pekne na povrchu. Tu sa prejavila klasická česká podnikateľská duša. Výlet po odoštičkovanej cestičke až k jazierku bol totiž spoplatnený. A ľudia tam chodili s batoliatkami v kočíkoch, so psami, s malými deťmi v rámci sobotnej prechádzky. A samozrejme my v rámci našej milej hrebeňovky. Mechové jazierko vyzeralo, ako keby sa tam vylialo 21 cisterien s čiernym pivom bez peny alebo s čiernou kávou bez cukru a mlieka. Krátky oddych, fotečky, premýšľanie, čo by sa dalo podobne zatraktívno-speňažiť aj u nás, a potom hybaj naspäť na Rejvíz. Tu sa nachádzalo veľmi sympatické a útulné zariadenie na likvidáciu pocitov kalorickej a tekutinovej nedostatočnosti. A zrazu to prišlo - ďalší, a myslím, že aj najpádnejší dôvod, prečo ten výraz "gastro" v názve. Tí, čo si tam dali (a ja som bol našťastie medzi nimi) sviečkovú s brusnicami (lebo vrabec sa už minul), tak sa ocitli v ozajstnom fajšmekerskom nebi. Navrch pivo, a mohol som kľudne dodýchať. Odtiaľto sme s plnými bachorčekmi odcestovali autobusom do Jeseníku a odtiaľ vláčikom-motoráčikom do mestečka Lipová-Lázně. Tu sme mali zabeštelovaný nocľah v penzióne u Jeřábkov, ale prenocovaniu ešte predchádzala večera v miestnom, veľmi príjemnom zariadení, za aké by sa nemuseli hanbiť ani v Prahe. Zase gastro ako zo žurnálu. Sedeli sme všetci (okrem Riška, ten zostal v penzióne) pri veľkom kruhovom stole, ktorý sa prehýbal pod všakovakými dobrotami z mäsa, múky, chmelu či liehu. Po večeri sa veľmi nešantilo, lebo na druhý deň nás čakal najnáročnejší program, čo sa týka fyzickej kondície. Okrem Igora, ktorý sa pre problémy s kolenom rozhodol vynechať nedeľnú túru a plánoval kľudnejšiu, zato kompletnú prehliadku kúpeľov Jeseník. Ráno nám bufet nachystal Stano - uvaril párky a čajík, Igor spratal riad a my sme v penzióne absolvovali najskomnejšie raňajky v Jeseníkoch (chlebík s maslom, tvrdý syr a párky).
PARENÉ BUCHTY SO ŠKORICOU A ČUČORIEDKAMI
Po raňajkách hybaj na vláčik, ktorým sme sa mali doterigať do Ramzovej, odkiaľ sme sa mali dostať sedačkovou lanovkou na Mračnú a odtiaľ cez Šerák, Keprník, Praděd až na Ovčárnu. Vláčik dohrkotal načas, ale až v ňom a po zaplatení lístkov rozšafnej sprievodkyni sme sa dozvedeli, že ide iba posledných cca 350m a potom má konečnú. Prieser ako mraky, lebo sme to mali vyrátané na minúty - stihnúť lanovku a všetko ďalšie, aby sme sa aj v rozumnom čase vrátili domov. Pepu to strašne mrzelo, že nastal informačný šum a že stratíme cennú hodinu, než príde ten správny motorák. Niekomu napadlo skúsiť autobus. A čuduj sa svete, ako sme tak dorazili na neďalekú autobusovú zastávku, tak tam stál bus smerujúci do Prahy, ktorý tade chodí 2x za deň. A čuduj sa svete druhý raz - ide cez Ramzovú. A čuduj sa svete tretí raz - bol pomerne málo obsadený, tak sme sa doň pohodlne nasáčkovali. Znova dôvod mať ten výraz "happyness" v názve túry. na Ramzovej (782 m - 1 305 m) sme stihli lanovečku, takže obrovský výdych okrem Stana, ktorý v pražskom buse stratil peňaženku s dokladmi. Aj sme sa pokúšali volať na dispečing, ale žiaľ to snaženie a dopátranie sa k vodičovi autobusu uviazlo v uličke s bielou paličkou a čiernymi okuliarmi. Cesta lanovkou bola kľudná a romantická, a keďže na lanovkách zvykne fúkať (veď nebolo ani 9:00 h), tak sme sa naobliekali ako pri výstupe na Nanga Parbat. Pri Chate na Šeráku (1 325 m) krátka pauza, foto, Janec si zazvonil na miestnej zvonici, a hybaj ďalej smer keprník (1 423 m). To už slniečko krásne svietilo, až Milannechápal, zato Boris áno, ale na krátky rukáv to nebolo. Výhľady prekrásne, cestičky poľné cez Trojmezí (1 316 m), smer Sedlo pod Vřesovkou (1 205 m), Vřesová Studánka (1 290 m). Od Vřesovej Studánky cez Bílý Sloup (1 227 m) až do Červenohorského sedla (862 m) - to bola kamienková,pomerne rovná high-way, za ktorú by sa ako hlavnú cestu nemuseli hanbiť ani niekde v Ravalpindi. V Červenohorskom sedle zaujímavé lyžiarske stredisko so zjazdovkami v smiešnom tvare. Rýchle občerstvenie, a hybaj na Švýcárnu, kde sme mali po ceste čučoriedkarský raj. Veľké a sladké ako med nám s Riškom zafarbili dokrvava ústne dutiny, ako by sme požuli žiletky. V reštike na Švýcárně ďalšie gastro hody, lebo teplá polievka a parené buchty s čučoriedkami,posypané škoricou a cukrom. No a na zapitie nezbytné orosené. Zo Švýcárny až na Praděd znovu magistrála ako niekde v centre Dilli. Po krátkom pokochaní sa výhľadmi z najvyššej hory Moravy sme sa odklobásili na Ovčárnu, kde nás čakali dva cyklo- a jeden klasický autobus. Janec so Stanom ešte z nedostatku pochodu po lesnej cestičke si to strihli dole z Praděda síce po nepovolenej, ale predsa len poľnejšej cestičke, ako bola ta oficiálna highway. Chvíľu sme sa na nich aj hnevali, ale napokon sme si uvedomili, že každý z nás už niečo podobné už vyparatil, a bol zase kľud. Naraz sme začali pociťovať, že tohtoročná hrebeňovka sa nezadržateľne blíži k svojmu koncu. Z Ovčárny cez karlovu Studánku sme sa dopravili busmi až na Skřítek, kde sme našli svoje autá. Na spiatočnej ceste sme sa ešte zastavili v Šumperku na stanici miestneho šerifa, kde sme nahlásili stratu Stanových dokladov. Tamnás uistili, že oni s tým nič nemajú, nech to ohlásime na colnici. Tam že by nemal byť problém, aby sa náš rodák z Nitry dostal bez dokladov na rodnú hrudu. Tak aj bolo. Stana máme doma, a ak mu ešte prípadný nálezca aj nájdené doklady pošle, lebo v šrajtofli mal aj vizitky, tak tohtoročná akcia s dlhým,a le výstižným názvom nemala absolútne žiadnu chybu.
Na záver chcem vzdať úprimný hold našim dvom dôchodcom (teta Ludmila a ujo Pepa) za ich obdivuhodnú kondičku, nefalšovanú lásku k horám, ku športu a k životu.
A taktiež svojim skvelým kolegom z turistického oddielu "Lez a nechaj liezť - plcha nevynímajúc" za tohtoročnú aktívnu účasť:
Eva Evik Ležovičová
Milan Boris Bračok
Janec Meniskus Matuška
Robo Mäsko Solčan
Riško Snoubord Jonáš
Stano Doklad Chovanec
Igor Koleno Volek
Zostrojil a naťukal
Luboš Bufon Náhlik
