Bolo to také úplne obyčajné ráno, teda až na pár výnimiek. Vstával som skoro. Poznáte ten pocit? Budík,otvoríte oči, všade ešte tma, iba na hodinách 4:30. Rýchlo sa umyť, dobaliť zvyšné veci, obliecť a hybaj ho na MHD a železničnú stanicu. Tu už čakala hŕstka ľudí s batohmi (Bubo Náhlik, Editka Mihalechová, Peťo Tahotný, Božka Malecká, Katka a Janči Janíkovci), s ktorými ma spájal spoločný cieľ - hory. nasadli sme do vlaku, ale vám poviem, nič obyčajného. Všetko skvelé! Dvere sa zatvárali samé, teta hlásateľka upozorňovala v troch jazykoch na stanice, barové stoličky v jedálenskom vozni, čapované pivčo. Ale malo to jeden veľký nedostatok. Kupé 41 - 46. Toto Bubovi nikdy neodpustím, no a to som mu už hocčo. Kúpil lístky do všetkých možných, ale do toho, kde sedeli štyri také baby.... škoda slov. V Trnave pristúpil ďalší pasažier - Evka ležovičová. Ešte Stano Chovane, a sme kompletných sedem statočných. (My sme ale vedeli, že to nebude konečný stav). To už sedel s nami vo vlaku, keď sme všetci obdivovali jeho "ďalekohľad" (v obale na ďalekohľad mal ploskačku) nie len pohľadom, ale aj degustovali tento vynález domácej výroby. Taktiež sme chválili Buba, ktorému sa podaril po "kupé 41 - 46" ďalší husársky kúsok. Vybavil nám hromadnú zľavu na cestovnom. Namiesto 74 Sk sme platili 79 Sk a to sa oplatí! Ale to kupé ma mrzí viac ako tých 5 Sk.
KONEČNE RUŽOMBEROK!
Privítal nás svojou "nádhernou vôňou". Opäť o jeden dôvod navyše ponáhľať sa tam, kde je viac zelene. zastávka č. 1 - Malinné. Už tu nastal problém. Dievky sa rozhodli ísť lanovkou. My chlapi sme išli pešo cez les po chodníčku a stretli sme sa pod svahom strediska Malinô Brdo. Tu sme sa najedli, teda ako kto, lebo všetko bolo zavreté až na jednu búdku, kde bolo aspoň pivo a nealko. Poblbli sme s domácim čoklom a posilnení sa vydali hore. Teda aby som to upresnil, okrem Buba a mňa si ostatní posadali - na sedačku, ktorá ich hore vyviezla. Vraj šetrili sily. Bubo si u mňa začal žehliť to kupé a akos právny junák sa postavil vedľa mňa ku kopcu nosom, na chrbte batoh a ide sa. Na kopci nám telefonoval Janko Matuška a Roberto Solčan, že už-už budú v Ružomberku aj oni. Jano musel plniť rodičovské povinnosti, tak išli až neskôr. Opísali sme im ešte raz trasu a smerovali ďalej k vrcholu. Tu sme si chvíľku oddýchli, pokochali sa prírodou a vydali sa na stíhačku za našou "sedačkovou " skupinkou. Našim interným cieľom bolo dobehnúť ich pod Šiprúňom. Stalo s atak o trošku skôr, za čo sme zožali potlesk. Ďakujeme! Sedlo pod Šiprúňom bolo našim druhým oddychovým miestom. Tu sme sa aj pofotili a oddýchnutí vyrazili k nášmu poslednému cieľu - VZ Smrekovica. Cesta bola príjemná, všade maliny a čučoriedky. Kto jedol čučoriedky, bolo hneď jasné, prezradil ho úsmev, ktorý by ani Colgate Whiteninng nevybielil! Ešte Jánošíkova kolkáreň a už sme tam. Všetci sme sa ubytovali, osprchovali, prezliekli a išli na večeru. To už dorazili aj Jano s Robom, ktorý stratil cestou klobúčik. Stretli sme sa v spoločenskej miestnosti, kde sme čo-to popili a zahrali si biliard. No a potom sa rozišli do pelechov spať. Druhý deň nás totižto čakal ďalší pochod.
Opäť slniečko, žiaden mráčik, presne ako deň predtým. Iba Jankovi nejaká myška obhrýzla čokoládku a keksík. Pobalili sme sa a vyrazili. Prvý kopec bol Skalná Alpa. Tu sme stretli ovečky, aj nejaké tie kozenky. Naozaj pekný pohľad, v meste sa to nevidí. Čakal nás Rakytov. Kopec je to teda slušný, čo vám budem hovoriť, 1 567 m.n.m. urobí s kondíciou svoje. Niektorí to obišli, ale keď videli ten kopec z druhej strany, tak mi vynadali, že som ich mal prehovoriť. Jano, Robo, Ľubo a ja sme si však výstup nemohli nechať ujsť. V sedle sme si opäť oddýchli, veď času bolo dosť, no a vydali sa cez Minčol, popod Čierny kameň na Ploskú. To je ale parádna ozruta! Pripomínala nám obrovskú medúzu. zaujímavé bolo, že moc na nej nefučalo, lebo tam vietor fúka vždy. Z Ploskej už bolo krásne vidieť túžobne očakávanú Chatu pod Borišovom, nad ktorou hrdo vyčnieval nik iný ako Borišov. 1 509,5 m.n.m. sa možno nezdá veľa, ale ten chodník! Každý rok v lete naň býva beh, al eto tam chodia iní borci. profesionálni skialpinisti, reprezentanti Slovenska v biatlone, myslím, že už nemusím ani pokračovať. Kým ostatní sa napchávali kapustnicou, parenými buchtami (ktoré určite neboli poslednými na našej ceste, ale to nik netušil) a vajíčkami, ja posilnený kapustovou polievkou som sa rozhodol ten stúpak vyšliapať. Hore bol krásny výhľad, Martin ako na dlani. Moja duša však utrpela, Roberto a Jano síce sľubovali, že pôjdu so mnou, ale plné bruchá im boli prednejšie. Chlapci, výhovorku, že som vás mal počkať, kým dojete, naozaj nemôžem akceptovať. Kto si myslí, že na tento deň stačí, tak sa mýli. Traverzom Ploskej sme sa vydali smerom na Suchý vrch. Tam sme hľadali salaš, našu noclaháreň. Aj sme ho našli. Dokonca boli dva. Ja a Bubo sme ostali v jednohviezdičkovom, ostatní išli do dvojhviezdičkového (steny s izoláciou). Bubo si vyslúžil prezývku Bobča Panvico (trošku poslovenčené meno verného priateľa Dona Quijota,lebo sa nehol odo mňa skoro ani na krok a chránil ma svojou chlpatou hruďou). Čo sa dialo na salašoch? na našom sme spoznali nových ľudí, Ritu (nemecký ovčiak), jeleňa, čo to hral o štvrtej ráno na medveďa (aspoň my sme si to mysleli, kto mal vedieť, že má obdobie, keď to naňho ide - ruju), vetríček cez špáry v stene. Na druhej mali teplo, oheň, alkohol, skoky cez vatru. No vyberte si, kde bolo lepšie.
Počasie nám naozaj vyšlo na 1*. Nabrali sme si čistej vody (teda ako kto) a vyrazili sme na Suchý vrch. Tu sa potvrdila ďalšia múdrosť! Okrem tej, že ak vybaviť miesto vo vlaku (so zľavou, samozrejme), tak treba poslať Ľuba Náhlika, na ktorého okrem olív má aj pohľad na Kriváň blahodárny vplyv a povzbudzujúce účinky k sexuálnemu harašeniu (keď ho zbadá, tak vždy spustí story o tom, ako bol na vojne...), tak na skratky je majster jedine Taho! tak ako minulý rok, aj tu potvrdil svoj talent a siedmy zmysel. polovičke uľahčil výšľap na Suchý vrch. Ten beťár hos o skupinkou obišiel a vydal sa na lavinový zráz najvyššieho vrchu Veľkej Fatry, Ostredku (1 592 m.n.m.). Ochrancovia prírody a horská služba by mali z neho radosť. Kým sa Taho, Editka, Stano, Jano a Katka "kochali" detailmi stráne, my sme už boli na Krížnej. Moment, nesedeli sme na káve u pani Podluckej, to ten kopec s atak volá. Zmiernili sme tempo, lebo Stano nás dobiehal, takže na Kráľovu studňu sme dorazili spolu. Tu nás dobehli aj ostatní (Tahovci). Práve sme obedovali - kapustová polievka, buchty, vajíčka. Kto mohol tušiť, že všade majú to isté, ale nám to nevadilo. Čakal nás záver dňa. Cesta po zelenej značke do Harmanca. Jano nám aj hovoril, že to bude pekná túra, ale netušili sme, že až taká "krásna". Nuda ako v robote! Stále po ceste dole, nič naokolo, našťastie nás spasila jedna nevinná značka do lesa. tak sme aj odbočili a už bolo veselšie. Času dosť, vlak stíhame. Janovi sa ale nezdalo, že ideme stále po vrstevnici a dolina, ktorú si pamätal, nikde. Samozrejme, to tak býva, keď zle odbočíte. mali sme dve možnosti, vrátiť s ak značke, ale my sme si zvolili možnosť č. 2. Zrázom cez les dole, cez potok, okolo medvedej pasce, senníka až do Harmanca. takto to vyzerá, že sme cestu poznali, ale omyl. To už iba opisujem to, čo sme videli cestou. Realita bola iná. Les, samé stromy, nič iné, čas beží, vlak nepočká. Ešteže sme mali mapu a niektorí sa v nej aj vieme orientovať (na Taha sme sa radšej nespoliehali, lebo by sme vyšli asi na Kolibe pri veži). Kolená si to pekne odniesli, takže ak uvidíte krívajúcich kolegov, to sme my. No nebudem ďalej napínať. Vlak sme stihli, niektorí sme išli aj autom.
ČO BOLO POTOM, TO UŽ NEVIEM
Jediné čo viem, je to, že to boli skvelé tri dni, pri ktorých si každý síce fyzicky neoddýchol, ale psychicky určite. neviem, aké dojmy to zanechalo na iných, ale myslím, že obdobné. A taktiež netuším, čo behá vám hlavou, keď tento článok čítate. Pridám sa nabudúce? Čo tým otravujú! Úprimne povediac, je mi to jedno. Píšem to hlavne kvôli nám, čo sme tam boli, aby sme si ešte raz zaspomínali na tie tri dni, vďaka ktorým sme sa lepšie spoznali. A teším sa, že sme sa nevideli naposledy.
Hough!
Rišo
P.S. Chcem sa poďakovať nielen riaditeľovi a personálu VZ Smrekovica, ktorí nám umožnili vyspať sa a najesť, ale aj mojim desiatim statočným, že to prežili a vydržali až do konca! Klobúk dole, kolegovci.
