Dosť bolo prče, teraz vážne. Všetko sa to začalo 11. júla 2006 o 15.17 h, keď Lišiakovi, Vaňúsovi a mne prišiel mejl od Solča, ktorý obsahoval www stránku, kde nejaký boreček opisoval trasu z dedinky Osadné cez hrebeň Bukovských vrchov až do osady Nová Sedlica. Zjavne nás to zaujalo a pri výbere vhodnej tohtoročnej trasy Bukovkám sekundovali len Vysoké Tatry a Malá Fatra. Konečná zostava sa napokon skladala zo 6 ks pohybomilov, ktorým vedúci Lišiak zakúpil lístky na železnicu. Napokon jeden ks tesne pred odchodom nečakaným zásahom osudu musel zostať doma, a tak sa banda skresala na počet súci pre prevoz nie po železe, ale po mišelinkách z Matadoru. Takže noc zo stredy na štvrtok pätica horských nadšencov Evik (Eva Ležovičová), Solčo (Robo Solčan), Držon (Štefo Drgoň), Lišiak (Jano Matuška) a Bufon (Lubo Náhlik) strávila pohodlne v približovadle vyrobenom v krajine bronzových medailistov a zároveň organizátorov Coppa du Worda 2006. Po príchode do cieľa našej autotrasy, do Sniny, sme vďaka Evikovi bezpečne upratali Touraníka pod krídla zamestnávateľa uja Maskaľa – pred budovu kriminálnej polície. Poniektorí sa boli občerstviť a iní zasa uľaviť si priamo pod balkóny tamojšieho činžiaka. Vtedy sme ešte netušili, že si niekto z nás uľaví v budúcnosti ešte originálnejšie. O tom potom. Po nalodení sa do autobusu na trase Snina – Nová Sedlica si šťastnejší z nás sadli, zvyšok postál, lebo bolo plno. Plno bolo aj vďaka tomu, že si poniektorí domáci dali vedľa seba na sedadlo tašku. Hlavne to bolo zreteľné u jedného típka, nad ktorým sme s Držonom a Lišiakom stáli. Mladík sám okupoval dvojsedadlo a tváril sa, že mu patrí celý autobus, pričom javil známky totálnej únavy a letargie. Po chvíľke nechápačky z jeho sebeckého správania mi vykĺzla z úst prezývka „Ovečkin“, čo donútilo Držona k hurónskemu, ale tlmenému smiechu. Tá prezývka bola pri všetkej skromnosti asi výstižná, lebo vyzeral buď ako tuctový ruský hokejista, alebo ako keby ho mal jeho tatko s ovečkou. Nuž, nerozmazávam ďalej. Dobrý šok zažila jedna starenka s kyticou v ruke, keď zistila, že autobus nejde cez dedinku (Runina), kde sa mala za pol hoďky zúčastniť funusu. Šofér ju brilantnou rusnáčtinou vypoklonkoval z dopravného prostriedku s odporúčaním, aby si stopla nejaký motor. A my sme mali zase dôvod na tlmený rehot, lebo sme sa zhodli, že nám je ľúto každej osoby, ktorá nestíha ani vlastný pohreb. Zvláštne na celej ceste bolo aj to, že trasa merala niečo cez 50 km a trvalo to hodinu a pol, a to len kvôli tomu, že cca 10 km pred cieľom sme mali 40 minút prestávku. Nuž čo, aj šofér je len človek, musí sa napiť – a vytriezvieť za 5 minút dokáže hádam iba agent 007. Počas prestávky sme sa občerstvili aj my a zároveň pokecali s jedným miestnym občanom, ktorý nepochopiteľne odmietol koštovku našich tekutých kachieľ.
Napokon to predsa len prišlo, a my sme sa za asistencie miestneho kuťa pripravili na prvý výšľap našej túry. Napriek tvrdej kritike cestičky, okrášlenej červenou značkou, pred ktorou nás vážne až smrteľne ešte doma vystríhal turista samotár Harušť (Mojo Haruštiak), sme sa vydali práve po nej. A nebanovali sme. Po prvých zdolaných výškových metroch v lese sme ich poľahky stratili šlapcugom smerom dole a bolo treba znova smerovať k výšinám (pred týmto šliapaním hore-dole nás Mojo chcel uchrániť). Ale veď na to sme tam boli, aby sme si zašliapali. V pokľude sme dorazili až na najvýchodnejší kopeček našej vlasti (Kremenec 1 208 m n. m.), kde sa spájajú hranice troch štátov. Hore sme stanuli čelom k Ukrajine a zabékali ruskú hymnu, lebo ukrajinskú nás nikto nenaučil. Poľskú a slovenskú sme pre nedostatok času vynechali. Pofotili sme sa pri stĺpoch omaľovaných farbami príslušných štátnych symbolov. Z Kremenca sme si to poľahky šinuli k cieľu našej cesty do Sedla pod Čierťažou (905 m n. m.), poväčšine po lese plnom bukov, kde nebolo typicky patrné, že mastíme po hrebeni. O tom, že sa tam kedysi urputne bojovalo, svedčil aj nami objavený hrob 20 ročného ruského vojaka Pjotra Alexandroviča Gladyša. Jeho pamiatku sme si uctili klasicky a Držon ešte aj trocha originálne. Dal si zhotoviť foto, že ako mu to sekne, až to s ním definitívne sekne. Celou cestou sme sa tešili na nejakých pohraničníkov, prevádzačov, pašerákov, ale nič, okrem nás a pár poľských turistov tam nebolo živej duše.V sedle, kam sme sa dostavili ešte za svetla, nás čakala drevená búdka o kapacite cca 7 osôb, našťastie prázdna. A tak sme pozbierali nejaké drevo na oheň, odľahčili ruksaky od jedla (syry, paštéty, salámky, cestoviny, polievky, ale aj paradajky a jabĺčka) a hlavne tvrdšieho pitia, a trávili sme pekne spoločensky večer za asistencie blčiaceho ohníka a Lišiakovho variča. Až tu zrazu prišla reč na tamojších notoricky známych spolutvorov – plchov. „No, dnes nie sú asi doma, zrejme išli k svokrovcom na Ukrajinu, alebo sú v škole v civilizácii vo Wrocławi,“ prebehlo mi mysľou, keď som ich celý večer, čo sme sedeli pri ohni, neregistroval v búdke. Posmelený touto teóriou som sa neochvejne stavil s Držonom o gastráč, že nás dnes v noci otravovať nebudú. Držon, hoci totálny nováčik v našom klube, si neochvejne stál za svojím tvrdením, že všetko príde, až bude naokolo totálne ticho a tma. Vôbec som si nepripustil, že by mohol mať 100 % pravdu. Konečne sa minuli zásoby jedla a pitia, určené na ten večer, a my unavení po precestovanej noci sme šli na ucho. Evik, Solčo a Lišiak na poschodie a my dvaja s Držonom na prízemie. Prezlečený do pyžamka a uväznený v spacáku som spokojne po uľahnutí všetkých zatváral viečka, keď to zrazu prišlo. Škraboty a šuchoty, až som obvinil Držona, že ma provokuje, šak ten gastráč za to stál (90 Sk je 90 Sk). No asi päť minút som mu neveril, že to nerobí on, až kým som nezbadal v svetelnom lúči svojej zánovnej čelovky pod jeho pričňou chlpatučký chvostík. V tej chvíli som oželel gastráč a bol rád, že to nie je chvost od potkana. O chvíľu sa už na nás so Štefom šibalskými očkami díval nebojácne majiteľ chvostíka – tvor podobný myšoveveričke, zvaný plch. Lišiak si už na poschodí sníval sen o orosenom a Evik so Solčom mlčky sledovali naše zúfalé snaženie odohnať plcha turistickými paličkami. Štefo mu začal rozhadzovať pod svoje ležovisko kúsky sójovej tyčinky, aby ho prilákal pod paličku. Plchoš si spokojne požieral návnadu a raz dokonca na drzovku, obrátený k nám chrbtom. Pištovi sa podarilo pretiahnuť plcha paličkou 2x po krížoch a raz po hlavičke. Ani to ho však neodradilo v snahe zohnať u nás niečo pod zub, a my sme dospeli k presvedčeniu, že nám pomôže jedine definitívne riešenie (po anglicky: kill the dormouse, save the food). A aby toho nebolo dosť, zistili sme, že sú u nás plši dvaja. Ak toto bude čítať nejaký ochranca lesných zverov, tak nás asi dodatočne zabásnu (za vraždu plcha v štádiu pokusu). Rozhodli sme sa pritvrdiť a Štefo nakrájal z lovečáka 4 malé kúsky, pričom jeden si napichol na paličku v snahe konzumujúceho plcha na ňu nabodnúť. Pre istotu a na pamiatku som si plcha zvečnil na digitále. Ja som bol v strehu s ďalšou paličkou, aby bola pravdepodobnosť plšieho skonu čo najväčšia. Ako-tak číham na votrelca, celý nahnevaný, že nemôžem spokojne spinkať, som zistil, že som pri číhaní zaspal. Po prebudení kukám a vidím, že sme si schrupli vedno so Štefkom. Polovica návnady bola fuč, a to rozhodlo. Uznali sme pokorne, že nie sme bojaschopní a z posledných síl sme na svojich postieľkach z Ikea usnuli spánkom totálne vyčerpaných. Aké milé bolo ráno naše prekvapenie, keď sme zistili, že máme všetci po dve kompletné uši, neodhryznuté z nosov, nepoškodené batohy a nevybielené zásoby poživín. Od tej chvíle boli plchy našimi kamošmi. A ďakovali sme najvyššiemu, že nám nedovolil zbytočne utratiť takého krásneho tvora, akým plch bezpochyby je.
Ráno sme sa zobudili do slnečného a bezveterného dníka, poraňajkovali sme a pustili sa schuti do druhej časti našej túry. Cieľom bola rovnaká útulovňa, avšak v Ruskom sedle, kam sme sa dostali cez Riabu skalu (1 167 m n. m.), Sedlo pod Ďurkovcom (1 120 m n. m). Táto časť trasy bola asi najkrajšia, lebo počas cesty po hrebeni sme vychádzali z bukového, a miestami aj zmiešaného lesa, a tak sme zažívali výhľady typické pre pochod po hrebeni. Dopriali sme si aj oddych na čistinke s krásnym výhľadom na horstvá troch štátov, mäkkou trávičkou a teplými slnečnými lúčmi. Na ceste sme stretli aj štyri poľské sedemnástky – turistky, ktoré sme ako správni gentlemani pozdravili brilantnou poľštinou, že „Džieň dobry“. V okamihu, ako nás po odzdravení míňali, si dal Držon rázne čelom vzad, a chvíľu cupital za nimi, že družba a tak. No našťastie si skoro všimol, že ich majú menšie (zásoby jedla) a pokorne sa, utrúc si bradu, vrátil k nám. Opäť ešte za svetla, ako deň predtým, sme dorazili k búdke v Ruskom sedle. Hotel znova prázdny, a tak hybaj po drevo a igelitky s jedlom. Strechu nad hlavou sme spočiatku hľadali na opačnej strane, ako bola, ale vďaka tomu sme objavili zdroj vody, kde sme poumývali rôzne časti našich unavených tiel. Večerný scenár rovnaký ako včera – teplejšie oblečenie, jedlo, pitie, oheň, varič, debata o plchoch, žiadna stávka – nie som blbec – a hlavne spev. Asi sme vypili viac tekutín ako naposledy, a tak sme nôtili, až hory nechápali. Zložili sme si aj svoju hymnu, ktorá je síce kratšia ako ktorákoľvek na svete a priľahlých salašoch, ale je zaujímavá tým, že sa jej posledné slovo spieva viachlasne. Text hymny znie: „Nechaj plcha žiť.“ Miro Žbiro by na nás asi navždy zanevrel, lebo sme si nevedeli spomenúť na slová Atlantídy. Prišiel som na ne asi o tri štvrte na štyri nad ránom, s čím som sa popýšil aj ostatným. Zaľahací poriadok sme mierne obmenili oproti minulej noci, lebo Držon sa chcel konečne vyspať, a to tak, že sa zašije pred plchom na poschodie. Takže po rebríčku šliapali Evik a Držon, naopak Solčo, Lišiak a ja sme sa zložili na prízemí hotela bez recepcie a vchodových dverí. Provizórne dvere sme zrobili zo stanu, ktorý sme použili aspoň na toto, keď už sme ho vláčili so sebou. Ja som sa zazipsoval spokojne do spacáku, vediac, čo ma najbližších päť minút čaká. Solčo a Lišiak mali najbližších pár minút v paži a okamžite sa pobrali do virtuálnej miestnosti s oroseným, a tak sa decentne odabstrahovali od reálneho diania. Šťastní to turisti. Držon, aby nevyzeral ako zbabelec, mi z poschodia zašeptal, že ak budem potrebovať pri boji s plchom posilu, okamžite mi prikvačí na pomoc. Nebolo treba. Nie preto, že by tam plch nebol, to nie, ale ten večer prítomný plch usúdil, že mu na prízemí pšenka nepokvitne, a tak si to pelášil kol mňa rovno na poschodie k Držonovi a Evikovi. A tam asi zostal až dodnes. Ešte asi pol hoďku po oznámení Držonovi, že ho má u seba na poschodí (na čo Evik reagoval síce tlmeným, ale zúfalým povzdychom), som v pravidelných intervaloch zapínal čelovku, aby som monitoroval situáciu na prízemí, ale plcha som už nezočil. Zato bol skvelý pohľad na bezstarostne odfukujúcich Solča a Lišiaka. Nasledoval aj môj sladký spánok a ráno zistenie, že tí plši sú fakt absolútne neškodní. Akurát im asi chýba trocha toho fajného, nočného, teplého, ľudského alkoholického dychu a chrapotu. Ráno znova – slnko, teplo, bezoblačno, a tak sme sa spokojne napapkali, prebielili zúbky, a hor sa v ústrety ďalším zážitkom.
Ten najbližší mal byť spojený s konzumáciou už ozajstného oroseného v poľskej dedinke asi 20 minút peši pomimo hrebeňa. Jednohlasné rozhodnutie to rozhodne nebolo, ale napokon sme sa do Poľska vybrali – bez colnej kontroly úplne nadivoko. Za dedinkou mal byť chodníček, ktorý nás mal zaviesť znova na hrebeň. Z dedinky sa však vykľula akási samota pri lese o sile 4 nehnuteľností, pričom jedna sa tvárila ako penzión. Ten bol odomknutý, absolútne prázdny a strážený neďalekou sochou Panenky Márie. Trocha do kolien nás zložil preškrtnutý nápis PIWO pred penziónom s dodatočným oznamom že „BAR NEPREWADZKOWY“. Vyzbrojení dostatočnou slovnou zásobou v poľštine (napr. odlywka macowa – medvedia stopa, džjurka kakaowa – análny otvor, tangače moirowe – neprepotiteľné spoďáre.......) sme sa odvážili dnu popýtať pivko, ktoré sme už tri dni nemali šancu dopriať šebe. Avšak dnu ani živej duše – iba v opustenom bare za zamknutým sklom pivo. Skoro nás drblo. Aspoň sme s Držonom využili bielu keramiku s nápisom „Tuałeta dła panow“, a o kilo ľahší a pitnú vodu z kohútika ťažší sme šli hľadať prípojku na hrebeň. Nenašli. Prípojku niekto zrušil, a tak sme šliapali v údolí pozdĺž hrebeňa po nie celkom záživnej ceste zaliatej miestami kameňmi, miestami asfaltom, a všade priamym slnkom. Konečne sa pred nami zjavila samota o sile 2 domčekov (dedinka Solinka), kde sme spočinuli pod košatým stromom a zistili, že keď prebrodíme miestny potôčik, máme šancu sa vrátiť na hrebeň. Tak aj bolo. Už šliapuc znova po hrebeni, míňajúc všadeprítomné hraničné kamene a konzumujúc pritom černice veľké ako 16 špendlíkových hlavičiek, debatujúc navzájom, pospevujúc si, sme sa naraz ocitli na stanici úzkokoľajnej železničky. V diaľke cca 70 m od nás bolo vidieť, že stanica sa skladá vlastne z obchodu, ktorý mal otvorené dvere, a aj z tej diaľky boli zreteľné na regáloch fľaše. Šťastím bez seba sme sa rozchechtali, poobjímali a začali slintať v chmelovej predstave vychladeného občerstvenia. Pred obchodíkom sa potulovali tri psy, ktoré vyzerali ako zväčšenina rysa ostrovida, ale našťastie nemali v úmysle nás posvačiť. Skotačivo a bez ruksakov sme vpálili do obchodu a vypýtali si pivo. Bosý ujo výpravco-predavač sa na nás zahľadel a s kľudom Poliaka povedal: „Piwo nemam, ... už po sezone.“ A drblo nás po druhýkrát. Z regálov na nás škodoradostne civeli fľaše s rôznymi ochutenými minerálkami, ovocénkami a sladkosti ako sézamky, keksíky a tomu podobné pre nás nepotrebné chobotiny. Tak nás ten posezónny ujo výpravca nasrdil, že sme mu nespravili kšeft ani za deravý polcent, natož złoty. Smutne sme sa obliekli do stále ťažkých ruksakov, a hoci z nich mrte vecí ubudlo, stále boli rovnako ťažké ako v Snine na stanici. Čo sa týka tiaže ruksakov, nechápeme, ako je to možné, ale platí, že koľkokoľvek vecí človek z ruksaku odoberie (hlavne jedla), tento má konštantnú hmotnosť. Archimedes, Syzifos i Einstein by asi nechápavo krútili tými svojimi geniálnymi kučeravými myslidlami, keby chodili s nami na túry. Nuž čo, zostávalo nám už len dúfať, že v dedinke Osadné, kde bol cieľ tohodňovej trasy, bude krčmička aspoň obrastená chmelom. Tesne pred spomínanou dedinkou sme si dali posledný pohov a s rozkošou skoroprofesionálnych pohoráchlezúňov sme si v studenom potoku ovlažili nohy. Kto aspoň raz v živote absolvoval celodennú túru v turistických bagandžiach a za teplého počasia, vie, o čom hovorím. S pocitom, že sme sa druhýkrát narodili, sme pokračovali v ústrety chmelu. Ako sa pred nami začali črtať strechy domčekov s trvalou adresou Osadné, všimli sme si típka na babete, ktorý si to s predpisovo rozsvieteným svetlom šinul oproti nám. Až po chvíli, keď sa ten človek objavil zas, ale odzadu a oslovil nás, sme zistili, že je to majiteľ miestnej ubytovne a nájomník krčmy. Nevtieravo nám ponúkol teplé jedlo, čo sme bez váhania prijali. Prvá konečná toho dňa teda bol penzión Borovka, kde nám vysmažil syr, ktorý sme schrumkali s hranolčekmi, tatárkou a domácou červenou kapustičkou s uhorkou. A čuduj sa svete, po jedle sme konečne zvlažili svoje vyprahnuté pery – OROSENÝM (mal ale len 2 fľaše pre nás piatich). Konečne sme sa ocitli na prahu pivného neba. S ujom domácim sme sa dohodli, že ma aj s Lišiakom odvezie do Sniny, kde si vyzdvihneme auto, potom skočíme k nemu do krčmy, a nakoniec uňho v penzióne prespíme. Geniálny plán. Už s plnými bruškami sme sa teda oddeložovali do druhého cieľa našej cesty – do krčmy. Tam po nás prišiel ujo s autom a tradá do Sniny. Zo Sniny zase do krčmy už vo vlastnom približovadle a konečne som si doprial Honzu Bechera a veľké pivo. To pivo mi neskutočne chutilo a padlo na úžitok. Tak sme tam v krčmičke posedeli vedno celá partia, kecali s krčmárom a jeho paňou o miestnych zvykoch, medveďoch (videli sme posledný deň zreteľné stopy v blate), jeleňoch, dokonca o zubroch voľne žijúcich, ktorých sme vraj minuli, keď sme nešli po hrebeni. Dole krkmi tiekla – borovička, slivovička, Honzík Becher, fernet, čaj (Lišiaka pobolievalo hrdielko) a pivo. Krčmár a jeho teta spolubývajúca boli ďalší domáci, ktorí si s nami odmietali vypiť. Až som mal pocit, že ani nie sme na vychodze. Keby sme stretli Chruňa Monstera z Pereša, to by bol asi iný tanec. Veľmi dobre sme sa cítili a chutilo nám, lebo sme mali šťastne, bez strát na počtoch a psychike a s tuzexovým počkom splnený cieľ našej tohtoročnej hrebeňovečky.
Tretím cieľom bol opäť penzión, kam sme sa dostali z krčmy. V penzióne sme pojedli posledné zásoby jedla (pitie sa nám, žiaľ, minulo predošlej noci, tak sme si na noc zadovážili ešte Demänovku). Matne si spomínam, že som papkal akési cestoviny v húpacom kresle a zapíjal Demänovkou. Po dlhšej dobe som mal slušne nakúpené. Čo robili iní, vedia asi oni. Spali sme všetci piati v jednej izbe – Solčo na matracoch na zemi, zvyšok pekne v posteliach pod perinami. Ráno sme si dopriali kompletnú očistu vo vani a ani sme neraňajkovali, trocha sme sa pobalili, poupratovali, nič netušiac pokukali z okna, nechali kľúč v skrini od elektrických hodín (domáci spali inde) a hybaj k tete Maskaľovej (vybavil Evik) na raňajky. Tá sa blysla perfektným lečom, salámkou, klobáskou, nátierkou, čajíčkom, kávičkou a pre nešoférov aj tvrdším pitím. Držon robil spočiatku drahoty, že on nejde, ale teta Maskaľová si poňho prišla do auta a priviedla ho na dvor svojho domu. Pán domu ešte spal. Ako tak papkáme, tak si šiel Držon dnu otvoriť ventil na mechúriku. Ako tak vychádza z úľaviarne s gaťami ešte na pol žrdi, všimne si ako proti nemu kráča dolu schodmi prekvapený a polospiaci pán domu. Dodnes nevieme, ktorý z nich bol vygulený väčšmi. Ale isté je jedno – Držon vďačí za to, že je ešte medzi nami, že pán domu nemal vtedy pri sebe kalašnikov, pancerfaust, či obyčajnú devinu Magnum, ktorou by votrelca spoľahlivo spacifikoval. Napokon sme sa všetci zbratali aj s pánom domu a boli vďační za skvelú pohostinnosť manželov Maskaľovcov. Lišiak tieto gastronomické hody sledoval z povzdálí, lebo mu nebolo moc do jedenia. Minulú noc to totiž prehnal s čajom a po ceste do Michaloviec si na konci Humenného čosi odložil do priekopy – v aute sa občas človeku z tých neustálych zákrut popletú črevá. Tak u tety chlípal kávovou lyžičkou z pohára coca-colu, a tá ho postavila na nohy tak, že keď sme sa zastavili pri Zvolene na salaši, tak bagroval halušky ako o závod. Nuž a na spiatočnej ceste sa nám ešte priznal k niečomu, čo som na začiatku sľúbil povedať potom. To potom je už teraz, takže do toho. Predstavte si, že konzumujete celý večer čajík na boľavé hrdielko a v noci – tma jak v pytli – sa vám naliehavo, až vami šklbe, ozve mechurik močowodny. V tej miestnosti bol neborák prvý raz v živote, vôbec netušil, ktorým smerom sú dvere, natož vypínač. Tak šmátral rukou po stene, až našmátral okno. Konečná – zavelil jeho zvierač, a už sa to rinulo von okienkom. Originálne, veď koľkokrát to človek za život zažije? Treba si to užiť – hlavne že mu nevyvalilo bok a že nebola na okne zavretá okenica. A čo, je to náš vedúci, a ten môže takmer všetko – a ak nie, je povinnosťou jeho dobrých kamošov mu kadečo prepáčiť – hlavne keď si plní povinnosti vedúceho na jednotku s hviezdičkou, kosáčikom a kladívkom. Nech žije a rozrastá sa naša partyja turzysztyczna pod krowkami łewa!
Bufon na pamiatku a počesť svojich spolulezcov
