Pohorelá kontra Hrebeňovka

alias z kopačiek do vibramiek


Prvotná myšlienka prekonať sám seba skrstla v hlavách dvoch veľmi úspešných futbalistov Jana Matthäus Matušku a Roba Solari Solčana, ktorí počas prvého medzištátneho zápasu v Pohorelej obdivovali týčiace sa kopce Nízkych Tatier. Ich pohľad sa zastavil na vrchole hory Orlová. V ten istý moment nám Old boys Pohorelá vsietili prvý gól, ktorý nás položil na kolená. Ale nebyť daného momentu, nevznikla by ďalšia skvelá, o niečo náročnejšia akcia Generali borcov, teda horských vodcov.

Po návrate z Pohorelej sme zostrojili predbežný orientačný plán, ktorý sme každému, teda skoro každému, umiestnili do e-mailovej schránky. V tej chvíli nám bolo jasné, že akcia je spečatená a aj keby sa nám už nechcelo ísť, tak je našou povinnosťou zúčastniť sa a šliapať vzorom ostatným. Po zhruba troch mesiacoch sa priblížil vysnívaný, dlho očakávaný termín výstupu, a tak sa začal zhon a nákup povinnej výbavy. na hrebene sa odhodlalo sedem horských vodcov z poisťovne Generali a podporiť nás prišla aj kolegyňa z VÚB so svojím priateľom.

Ráno sme sa v počte deväť horských vlkov pokúsili na Hlavnej stanici v Bratislave nájsť správny vlak smerujúci do malej dedinky zvanej Telgart. Na naše počudovanie, našli sme ho a dokonca sa nám podarilo trafiť sa aj do kupé. Po prvých kilometroch vlakom bolo všetkým jasné, kam smerujeme, keď ruka v ruke, pardon, fľaška v ruke bola zrazu prázdna a my sme sa nemali čím posilniť pred výstupom. V kupé nám robil spoločnosť Juraj H.,ktorý s nami strávil zopár kilometrov koľajovej dráhy.

Po príchode do Telgartu sa nás miestni podnikatelia snažili obrať o pár drobných. Po veľkom neús-pechu v našich radoch, nás nechali pokračovať ďalej, čo sa neskôr ukázalo ako chyba. Po prvom stúpaní by sme boli radšej na prechádzke po schodoch VÚB budovy. Trochu unavení, ale s vidinou dosiahnutého vrcholu, sme pokračovali v našom výstupe a zdolávaní vytýčenej prvej etapy. Vyslaná redaktorka Generali news Jacquelin mala počas výstupu rôzne požiadavky. Tak sme sa rozhodli jej vyhovieť a zastavili sme sa v lese na jednu čerstvú kávu. Jacqueline daný komfort prekvapil a po vysŕkaní čierneho moku sme plní síl a energie vystúpili na Kráľovú hoľu. Hmla bola priam nádherná a preto nás napadlo urobiť pár, teda dve prezentačné fotky pred vlajkou Generali poisťovňa. Zbytok cesty bol chladný, ale pre oči nádherný. Na Orlovej nás zahriala spomienka na Mandza, ktorý určite vo svojej vyhriatej chalupe pojedá chutné dobrôtky. S plnými ústami slín sme vyrazili k vytýčenému bodu prvej etapy, k útulovni Andrejcová. Noc sa pomaly blížila, zo svetla sa stávala čierno-čierna tma a baterky nám v rukách z ničoho nič začali svie-tiť. V lese na nás vystrašených ručal jeleň, pobrumkával medveď a opätovne ručal, ale teraz už nie med-veď, ale Jano M.: „Andrejcovááááááá“. Po dlhom hľadaní sme ju predsa len našli, tú našu útulovňu s apartmánmi a teplou vodou. Na naše prekvapenie sme vybojovali dve voľné z dosák zbúchané apartmá-nové lehátka, na ktoré sklonili hlávku naše dve kvetinky Jacqueline P. a Editka M.. Traja sa zmierili s podkrovím a ostatní sme sa uchýlili do stanov.

Noc bola krátka a ráno bolo priam „Azúro“, ako zhodnotil Robo S. Po rannej hygiene v nocou vyhriatom kúpeli horského prameňa a raňajkách hore bez.......... bez batohu, sme vyrazili. Po pár metroch nás opustila Editka M., ktorá sa rozhodla zostúpiť do najbližšej dedinky a autobusom sa odviesť do Brati-slavy. My ostatní sme pokračovali v stopách horských vodcov, ktorí sa zobudili o niečo skôr ako my. Počasie k nám bolo láskavé, slnečné, priam „Azúro“, presne tak ako nám večer predpovedali naše rosnič-ky, ktoré už ráno nepôsobili tak príťažlivo a rosničky sa ani po intenzívnom bozkávaní nechceli premeniť na princezné, tak sme ich pustili na slobodu. Vďaka počasiu sa nám podarilo nadobudnúť rezké tempo. Spolu s Rišom J. sme odbehli hlavnú skupinu a to nám bolo osudným, nakoľko sme si nevšimli, že cesta ide zrazu iným smerom ako my dvaja a tak sme sa ocitli dole pod hrebeňom. Našťastie to nebolo nič hrozné, len nám asi pol hodinu trvalo pokiaľ sme sa dostali späť na tie správne chodníčky a to sa nám opäť šľapalo. Našim veľkým želaním bolo, dostať sa na Čertovicu za svetla. Cieľ sa nám zdal v nedohľadne a najbližšia zastávka bola pri útulovni Ramža. Tu nás čakalo prekvapenie a zároveň záchrana v podobe vody, nakoľko nám došla. Našim záchrancom bol pán Juráš, st., ktorý na útulovňu zavesil logo Generali poisťovňa a mal veľkú výdrž na nás počkať. Po zhodnotení situácie sme rýchlo vyrazili na Čertovicu. Pán Juráš zdolával ako kamzík všetky prekážky, ktoré nám stáli v ceste a my sme sa ani nestíhali diviť ako s ním dokážeme držať krok. Obloha sa nám zrazu zatiahla, nastal smútok a spánok v lese. Opätovne ako predchádzajúci večer, vrhli sme sa na baterky a nebojácne sviežim tempom nás nohy priniesli až dole k chate Čertovica, kde sme sa s pánom Jurášom rozlúčili. Tu sme v plnom očakávaní na vyhriatu izbu natrafili, na zájazd českých dôchodcov, ktorí sa snažili o paličke hrať na turistov a rozhodli sa zdolávať okolité mestá a dedinky Nízkych Tatier. To nás dosť zarmútilo, nakoľko sme asi dve hodiny museli bojovať o teplé, suché miestečko na zemi spoločenskej miestnosti. Podarilo sa a my sme pomaličky zaspali vo svojich vyhriatych spacákoch.

Ranné vstávanie s teplými raňajkami na stole a nie v rukách, nás povzbudilo na návrat autobusom domov. Poniektorí odvážlivci sa rozhodli Hrebeňovku dokončiť až po Donovali, čo sa im aj podarilo. Počasie mali priam nádherné na výhľad a cesta bola dláždená iba pre ich vibrami a tak obohatení o ďalšie zážitky z druhej časti Hrebeňa Nízky Tatier dorazili šťastne domov.

A na záver z celej akcie plynie iba jedna vec........ Hurááááááááá na ďalšie výstupy.......... Na Slovensku je ešte veľa krásnych hôr.

Zúčastnený horský (z)vodcovia:
Ján Matuška – hlavný vodca, Ľuboš Náhlik – náhradník, Róbert Solčan – pomocné krídlo, Richard Jonáš – horský vodca nad 500 m.n.m., Peter Tahotný – horský vodca do 500 m.n.m. a naše dve kvetinky Editka Mihalechová a Jacqueline Pešková

Zúčastnený vodcovia z iných firiem:
Michal a Janka – VÚB

Ľudia, ktorých sme stretli:
Juraj Haruštiak – vo vlaku, pán Juráš, st. – pri útulovni Ramža

Poznámka zúčastnených profesionálov:
Základom úspešného výstupu bola aklimatizácia na vysokohorské podmienky. Náš hlavný tábor sme rozložili hneď vo vlaku a neskôr v miestnej krčme, kde sme sa profesionálne aklimatizovali na 3‰ behom hodiny. Už tu bol vidieť náš profesionálny prístup. Odporúčaný tréningový plán: fľaša slivovice, zopár pív, borovička modrý strom a pod.

Tahotný Peter